Pôrod z pohľadu dieťaťa alebo Ako dieťa vníma svoje narodenie

Pri formovaní nového života spolupôsobí množstvo ďalších faktorov. Myšlienky a city sú iba časťou z mnohých takýchto vplyvov. V porovnaní napríklad s genetickou dedičnosťou sú však jedinečné tým, že ich možno ovládať. Žena nimi môže pozitívne pôsobiť do takej miery, do akej si želá. To však neznamená, že budúce šťastie dieťaťa závisí od schopnosti matky mať dobrú náladu dvadsaťštyri hodín denne. Občasné pochybnosti, neistoty a úzkostné stavy sú počas tehotenstva bežný jav. Aj tie môžu v skutočnosti napomáhať vývoju ešte nenarodeného dieťaťa. Ide skôr o to, že nastávajúca matka získava s novými poznatkami nový spôsob, ako v pozitívnom smere aktívne ovplyvňovať emocionálny vývoj svojho dieťaťa.

Nové poznatky a výskumy prenatálnej psychológie prinášajú nové informácie pre lekárov a tým im umožnia vyhnúť sa mnohým prípadom patologického priebehu tehotenstva a komplikáciám pri pôrode. Dodávajú nádej pre matky a otcov, pretože ide o prehĺbenie a obohatenie rodičovstva, a zároveň sú nádejou pre ešte nenarodené dieťa, ktoré bude mať z nových poznatkov najväčší prospech. Teraz vieme, že už v tehotenstve máme do činenia s bytosťou, ktorá má svoje vlastné vedomie, odpovedá na lásku a preciťuje ju v oveľa väčšej miere, ako sme si doteraz mysleli. Počas vývoja v maternici i pri narodení si preto zaslúži – a vlastne aj vyžaduje – citlivejšiu, dôkladnejšiu a humánnejšiu starostlivosť.

Francúzsky pôrodník Frederick Leboyer, autor práce o netraumatizujúcom pôrode, to intuitívne vycítil. Aj preto tak dôrazne presadzoval jemnejšie metódy pôrodu. To, čo sa klinicky zistilo, jeho závery potvrdzuje. Novorodenec veľmi citlivo vníma, ako prichádza na svet, teplé, bezpečné a humánne prostredie je preňho veľmi dôležité. Vníma nehu, mäkkosť a láskavý dotyk, rovnako však vníma aj opak. Odlišným spôsobom reaguje na silné svetlo, zvuky prístrojov a chladnú neosobnú atmosféru, ktorá sa v nemocničnej pôrodnej sále tak často vyskytuje. Zďaleka nejde o samotný pôrod.

Väčšina toho, čo o tejto problematike vieme (potvrdili to fyziologické, neurologické, biochemické a psychologické štúdie), sa týka dieťaťa od šiesteho mesiaca jeho vnútromaternicového života. Podľa všetkých meradiel sa dieťa v tomto okamihu stáva fascinujúcou ľudskou bytosťou. Dokáže si pamätať, počuje, dokonca sa učí. Dokáže vycítiť a reagovať nielen na nedefinované emócie, akými sú láska a nenávisť, ale aj na oveľa jemnejšie odstupňované citové stavy, akými sú citová nejednoznačnosť a rozpoltenosť.

Pôrod je prvý, dlhšie trvajúci emocionálny a fyzický otras, ktorým dieťa prechádza a na ktorý nikdy úplne nezabudne. Prežíva okamihy neuveriteľného zmyslového zážitku – okamihy, keď každý kúsok jeho tela obmýva teplá plodová voda matky a obopínajú ho matkine svaly. Tieto okamihy sa však striedajú s okamihmi veľkej bolesti a strachu. Aj za najpriaznivejších okolností pôrod rezonuje celým jeho telom ako seizmický otras vyvolaný zemetrasením.

V jednej chvíli sa jeho telíčko blažene vznáša v teplom kúpeli plodovej vody a v nasledujúcom okamihu sa ocitá v pôrodných cestách, čo znamená začiatok krušnej skúsenosti, ktorá môže trvať celé hodiny. Rovnako vysiľujúci je aj koniec pôrodu. Myseľ dieťaťa zaznamenáva každý pocit, gesto a pohyb. Teraz už jej pozornosti nič neunikne. Dokonca aj ten najmenší detail zanecháva nezmazateľné pamäťové stopy, napriek tomu, že si ich v budúcnosti sotva dokáže spontánne vybaviť. To nevie takmer nikto z nás, pôrod totiž spôsobuje určitý druh amnézie. Príčinou je oxytocín, ktorý matka vylučuje v prvej i v druhej pôrodnej dobe (je to základný hormón v tele matky, ktorý vyvoláva sťahy maternice a laktáciu). Prítomnosť tohto hormónu je teda zrejme hlavnou príčinou toho, že mnohé spomienky spojené s naším narodením z nášho vedomia vymiznú.

Čítajte tiež:

• Všetko o pôrode ako o fyziologickom deji
• Zlatá hodina, prvá hodina s dieťaťom
• Prenatálna komunikácia alebo keď máte v bruchu motýle

To, ako sa matka počas pôrodu cíti, má nesmierny vplyv na jeho priebeh. Ak je uvoľnená, plná dôvery a na narodenie svojho dieťaťa sa teší, má veľmi dobré vyhliadky na to, že pôrod bude jednoduchý a bez komplikácií. Ak je plná pochybností a obáv a nie je si istá svojou úlohou budúcej matky, riziko komplikácií úmerne vzrastá.

To, prirodzene, neznamená, že každý vážny stres matky nevyhnutne spôsobí poškodenie dieťaťa. No ktovie, akej veľkej fyzickej a emocionálnej ujme by mohli zdravotnícki profesionáli (akými sú gynekológovia, pôrodníci a zdravotné sestry) zabrániť jednoducho tým, že emocionálnemu zdraviu tehotnej ženy budú venovať práve takú pozornosť, akú venujú jej fyzickému zdraviu? Znamenalo by to hlavne zdržanlivejšie a rozvážnejšie využívať rutinné prístupy, lieky, monitorovanie dieťaťa, cisárske rezy a ďalšiu rozvinutú techniku, ktorá prevláda v pôrodných sálach.

Ako poznamenal dr. Leboyer už v 70. rokoch minulého storočia, ťažko si možno predstaviť desivejší vstup do života ako ten, ktorý pôrodníctvo (hoci bez zlého úmyslu) vymyslelo pre ďalšiu generáciu detí. Bábätká sa najčastejšie rodia v miestnostiach charakteristických svojím ostrým osvetlením a chladnými oceľovými prístrojmi. Prítomní sú cudzí ľudia s rukavicami na rukách. Keď už je bábätko na svete, oddelia ich od ich často omámených a liekmi opojených matiek a bez dlhých ceremónií uložia do inkubátora.

Je prekvapujúce, že tento systém starostlivosti ešte existuje. Nastal čas, aby sme si konečne uvedomili, do akej miery je pre novorodencov i rodičov škodlivý. Ak zmeníme svoj prístup a uvedomíme si, aké je to pre nás a naše deti dôležité, môžeme predchádzať traumám, násiliu, manipulácii, drogám… a vytvoriť svet porozumenia, radosti, lásky a harmónie.

S úryvkami z knihy „Tajomný život dieťaťa pred narodením“ od kanadského psychiatra Thomasa Vernyho spísala a upravila MgA. Katarína Zatovičová, www.acentrum.eu