Prečo sa nehráš vo svojej izbičke?

Naši miláčikovia sú už jednoducho takí. Najradšej sa hrajú pri nás, chcú, aby sme sa stali svedkami ich úžasných pretekov s autíčkami alebo stavby vysokej veže. My radi obdivujeme ich šikovnosť a nabádame ich, nech rozvíjajú svoju predstavivosť.

No keď si už nemáme kam položiť knihu, lebo všade sa povaľujú šaty pre bábiky a v koberci na nás číhajú zradné kocôčky Lega, na ktoré ustavične šliapeme, tak toho jedného dňa budeme mať plné zuby.

„Prečo sa nehráš vo svojej izbičke?“ apelujeme na drobca. „Lebo nechcem, tu je to lepšie.“ V danej situácii nepomôžu príkazy, ani nebudú vhodné. Skôr zaberie premyslená taktika. Aurélia Callet a Clémence Prompsy, psychologičky, vo svojej knihe s príznačným názvom Ja nechcem radia, ako na to.

SŤAHUJEME SPOLU HRAČKY

Musíme na to ísť okľukou. „Tá autodráha je skvelá, ale nemáme tu na ňu dosť miesta. Poď, presťahujeme ju k tebe, tam na koberci si skvelo zajazdíš,“ navrhneme dieťaťu. Potom mu pomôžeme pozbierať aj ostatné hračky a zo spoločných priestorov ich odnesieme do jeho izbičky.

ROBÍME MU SPOLOČNOSŤ

Vlastná izba by pre dieťa nemala predstavovať miesto separácie a samoty. Tomu príde na chuť až neskôr, keď podrastie. Skôr než si zvykne hrať sa tam samo, mali by sme tam byť s ním. Spočiatku mu navrhneme hry alebo činnosť, na ktorých sa budeme podieľať. Napríklad spoločne vybudujeme príbytok pre plyšáky.

Potom môžeme pokračovať, trebárs vyzveme dieťa, aby niečo postavilo alebo pripravilo, skôr než za ním prídeme. „Čo keby si niečo uvarila pre bábiky a ja to potom ochutnám?“ môžete motivovať svoju dcérku. Tak postupne naučíme dieťa osamostatniť sa a hrať sa vo svojej izbičke bez nás.

POZERÁME SA, AKO SA HRÁ

Keď si už dieťa zvyklo hrať sa v izbičke samo, nenechávame ho tam nepretržite. Sadneme si k nemu, napríklad s knižkou. Poteší ho už naša prítomnosť. Samozrejme, nemusíme tam zostávať dlho, môžeme sa vyhovoriť, že musíme po niečo zájsť alebo niečo spraviť v kuchyni.

HUDBA AKO SPOLOČNÍK

Hudba svojím spôsobom zastúpi niečiu prítomnosť. Aspoň v tom, že človek sa v miestnosti necíti osamotene. Preto aj malé dieťa sa bude cítiť u seba v izbe lepšie, keď mu tam bude niečo príjemné hrať. „Pozvať“ môže do izbičky aj niekoho neviditeľného, kto číta rozprávku z nosiča. Dieťa ju môže mať aj ako knižku a pri počúvaní si v nej listuje a pozerá sa na obrázky.

Čítajte tiež:

• Štvrtý a piaty mesiac – fyzický a citový vývoj, hra
• Prvý rok života, rok najbúrlivejších zmien
• Začíname hovoriť

JASNÉ A PRAKTICKÉ ODKLADACIE PRIESTORY

Truhlica z ostrova pokladov môže síce vyzerať romanticky, ale ukladať do nej hračky a potom ich v nej hľadať, to dá dosť zabrať. Ak chceme dieťa naučiť, aby si hračky vyberalo a odkladalo samo, zvoľme niečo praktickejšie.

Asi najvhodnejšie sú priehľadné boxy, radšej menšie, aby sa do každého zmestilo niečo: do jedného autíčka, do druhého kocky, inde zvieratká atď. Boxy môžu byť aj na kolieskach, a ak sú nepriehľadné, nalepme na ne obrázok veci, ktorú dovnútra ukladáme. Cieľom je čo najviac to dieťaťu uľahčiť. Rovnako na škatule nestavajme žiadne dekoratívne predmety, je to skôr kontraproduktívne.

PODPORME JEHO IMAGINÁCIU

Detská izbička by nemala byť strohá, ale ani príliš prepchatá. Vhodné je zvoliť také dekorácie, ktoré podporia detskú fantáziu. Postele sa môžu premeniť na úkryt pre chlapcov, pre dievčatká zasa na princeznovské lôžko s baldachýnom. Dieťa bude v takom prostredí tráviť čas oveľa radšej.

POZVIME MU KAMARÁTOV

Hrať sa s kamarátmi vo vlastnej izbičke, pochváliť sa im hračkami, vymýšľať s nimi nové hry, to všetko urobí dieťaťu veľkú radosť. Hneď sa vo svojom malom svete bude cítiť lepšie. Samozrejme, treba počítať aj s tým, že tam občas vyvedú nejaké zbojstvá, to však k detským hrám a objavom patrí.

Skúsme občas prižmúriť oko. Detská izba by mala zostať výsostným územím svojho obyvateľa, čo by sme mali v patričnej miere rešpektovať.