Prvé krôčiky bez pohromy

Gabriela má 14 mesiacov a konečne okúsila, aké je to vykročiť sama. Urobí pár neistých krôčikov a skončí v náručí svojej matky. Je to významná udalosť. „Toto umenie predstavuje dlhý proces, ktorý sa naštartuje oveľa skôr pred tým, ako sa dieťa dokáže samo postaviť a vykročiť,“ tvrdí francúzska fyzioterapeutka Michèle Forestierová vo svojej knihe „Od narodenia k prvým krokom.“

Prvá etapa smerujúca k chôdzi sa začína už vtedy, keď sa dieťa ležiace na zemi snaží trochu liezť, dostať sa k nejakému predmetu. Nasleduje preň ďalší veľký objav, a to keď sa postaví na všetky štyri. Teraz sa môže podľa chuti pohybovať a skúmať neznáme priestory. Až sa jedného dňa dostane k pohovke, nízkemu stolíku či k inej opore vysokej asi 30 cm. Chytí sa za ňu a v kľaku sa skúša vyťahovať nahor. Zistí, že sa dokáže oprieť o chodidlo jednej nohy. Sláva. Z pozície „kľačiaceho služobníka“ sa čoskoro dostane, a len čo stojí na oboch nohách a opiera sa napríklad o pohovku, nestačí sa čudovať tomu, ako sa svet premenil, keď sa naň díva z iného uhla.

Chytiť „balanc“ nie je len tak

Následne začne dieťa pracovať s rovnováhou. Pustí sa jednou rukou opory, potom druhou, následne sa pokúša dvíhať nohy. Stále sa však drží na jednom mieste. Nesnaží sa odpútať, objavuje rovnováhu.

Len čo sa mu ju podarí udržať, nasleduje ďalšia etapa. Dieťa odvážne postupuje doprava, doľava, dokáže obísť stolček, potom sa presunúť ku kreslu a k pohovke. Pohyb v priestore sa mu zapáči, aj napriek veľkej námahe, ktorú musí vynaložiť.

A pokračuje ďalej. Stáva sa „sťahovákom“, posúva pred sebou stoličku, kočiarik, všetko, čo sa pohybuje po podložke. Už sa dokáže dvihnúť samo, keď spadne. V tom okamihu je už pripravené na prvé krôčiky.

Vodiť za ruku sa nevypláca

Dieťa nepotrebuje, aby ho niekto učil chodiť. Zvládne to samo. Mnohí rodičia si však myslia opak boja sa, aby ich potomok „nezaostal“, aby niečo nezanedbali. A tak zasahujú do tohto procesu, nevhodne ho nabúravajú. Pritom stačí nechať dieťaťu voľnosť, aby si samo stanovilo vlastný rytmus, zvolilo okamih, keď sa chce vydať samo do sveta. Samozrejme naň musíme dohliadnuť, aby si neublížilo, dodávať mu chuť skúšať novú vec, chváliť každý čo i len minimálny pokrok a pofúkať boľačku, keď spadne. Do ničoho ho nenútime.

Čítajte tiež:

• Častá chyba mamičiek? Nekontrolujú, či deti netlačia topánky
• Starostlivosť o detskú nohu: vhodné topánky, chôdza naboso a pohyb
• Vyberáme prvé topánočky

Funguje jednoduché pravidlo: dotýkame sa ho, len keď mu hrozí nebezpečenstvo pádu, prípadne sa dostane do situácie, kde by si mohlo inak ublížiť. Určite ho netreba držať za ruky a nútiť ho chodiť. V takom prípade dieťa nezíska skúsenosti s rovnováhou, neohmatá si samo oporu. Navyše ak si zvykne držať sa za ruku, pestujeme v ňom závislosť a hrozí, že aj neskôr bude čakať, že ho niekto bude „vodiť za ručičku“.

Pre radosť rodičov nechodí

Roztvoríme doširoka náruč a lákame adepta na chôdzu: „Poď k mamičke.“ Aj toto je nesprávne. Dieťa sa pokúsi o prvé krôčiky nie preto, že by to samo chcelo, ale aby urobilo radosť rodičom. No na chôdzu ešte nie je zrelé. Odrazu dostane strach, spadne a už nechce chodiť. Ak sa snažíme celý proces uponáhľať, riskujeme, že v dieťati vypestujeme blok a že bude možno aj niekoľko mesiacov odmietať skúšať chodiť.

Deti sa naučia chodiť zvyčajne medzi 10. a 18. mesiacom, je to individuálna záležitosť. „Zásah dospelého do tohoto procesu nie je vhodný, rovnako nepomôžu rôzni pomocníci, ako sú chodúle,“ ubezpečuje Michèle Forestierová. Dieťa v ňom usadené sa síce pohybuje nohami, ale poriadne na ne nevidí, čo mu bráni náležite si uvedomovať a rozvíjať pohyb po zemi. To isté platí aj pre skákadlá. Chodiť totiž neznamená skákať.