Prvý kamarát je často na celý život

Dieťa sa začína zaujímať o svojich vrstovníkov okolo svojho prvého roka. Priazeň im však prejavuje prostriedkami, ktoré sa nám dospelým zdajú neadekvátne, niekedy až násilné. Snaží sa toho druhého udrieť, prípadne pohrýzť, strčiť doňho, ťahať ho za vlasy. Na svoju razantnú akciu očakáva reakciu, jednoducho nadväzuje kontakt. Až okolo 18 mesiacov, keď sa dieťa zo psychomotorickej stránky stane nezávislým a je aj schopné zvládať odpútanie sa od svojich najbližších, predovšetkým od matky, môže sa pokúšať o nové väzby.

Rana vedierkom ako prejav priazne

Predovšetkým ho zaujímajú bytosti, ktoré sú mu také podobné. Prezerá si ich, napodobňuje ich, ale o ďalší kontakt sa musí postarať dospelý. Zvyčajne vysvetlí objektu záujmu svojho potomka, že Tomáško by sa s ním rád hral, ale nevie, ako mu to má povedať. V tomto veku sa dajú ešte očakávať brutálne prejavy záujmu o druhého, teda násilné branie hračiek a podobne. Dospelí to mali sledovať z väčšej vzdialenosti a ak nehrozí nejaké nebezpečenstvo, nechať na malých, aby si danú situáciu vyriešili sami. Prispieva to k ich socializácii, navyše vo väčšine prípadov sa deti nejako „dohodnú“. Prvé kontakty medzi vrstovníkmi bývajú spontánne a rovnako rýchlo, ako prídu, tak aj odznejú. Ide skôr o také oťukávanie a poznávanie vrstovníkov, o priateľstve sa ešte hovoriť nedá.

Pravých kamarátov si nájde v troch rokoch

Priateľstvo nastupuje okolo tretieho roku dieťaťa. „Dieťa sa musí cítiť dostatočne bezpečne, aby mohlo nadväzovať kontakty s ostatnými, nevnímať ich ako hrozbu. Deti, ktoré majú strach z osamostatnenia, sa k ostatným správajú skôr agresívne, aby si ich udržali, a radšej druhému ublížia, než aby ho stratili,“ hovorí francúzsky psychológ Daniel Coum. Okolo tretieho roka u detí nielen pretrváva potreba byť so svojimi vrstovníkmi a hrať sa s nimi, ale tiež už si medzi nimi vyberajú.

Kľúč nie je daný, niekedy sú to im podobné typy, inokedy protiklad. Rodičia by do toho nemali zasahovať a ovplyvňovať ich. Už od tohto veku sa datujú priateľstvá, ktoré môžu prežiť školské časy a niekedy pretrvať aj dlhšie. Postupom času, samozrejme, nadobúdajú nové formy aj obsah. Dospelí by v procese socializácie dieťaťa mali hrať rolu poradcov, nie vodcov. Naučiť sa nadväzovať vzťahy s druhými v detstve ovplyvní kvalitu týchto schopností v dospelosti.

Čítajte tiež:

Ako dieťa odnaučiť, aby si strkalo prsty do úst?

Ako vybrať správny šport, aby nebolel

Hľadať výchova Ako si nevychovať počítačového maniaka. Príručka pre rodičov

Dospelí radia, ale nenaliehajú

Ako teda môžu dospelí pomôcť dieťaťu pri nadväzovaní vzťahov? Napríklad rozkrývaním činov a správania druhých. Preto je dobré s dieťaťom hovoriť o správaní druhých, pýtať sa na jeho názory. Napríklad ak sa nášmu potomkovi nejaké dieťa vysmieva, tak mu vysvetlíme, prečo to robí, že je to často preto, že sa samo bojí, aby sa niekto nesmial jemu, že si veľmi neverí atď. Tiež sa zíde viesť deti k trpezlivosti. Chcieť všetko a hneď nemusí byť najlepšie riešenie. Deti, ktoré dokážu byť trpezlivé, nelomcujú nimi emócie, sú zo sociálnej stránky oveľa kompetentnejšie a majú väčšiu sebadôveru. Poradíme teda dieťaťu, že ak mu ten druhý chce vziať hračku, je lepšie požiadať o nejakú jeho na výmenu, ako povedať nie a vyprovokovať konflikt. Toto riešenie mu však nevnucujeme, nevedieme ho k tomu, aby za každú cenu bolo milé na ostatné deti a neponúkalo im svoje hračky len preto, aby si ich nepohnevalo.

Dieťa nie je kópiou dospelého, nemôžeme mu vnucovať svoju predstavu ideálneho správania, podľa ktorej sa napokon často neriadime ani my sami. „Pred tretím-štvrtým rokom je pocit bezpečia dieťaťa založený na tom, že je v očiach rodičov tým jediným dôležitým. Ak sa od neho požaduje, aby zabudlo na seba a urobilo niečo v prospech svojho vrstovníka, nadobúda dojem, že rodičia ho nemajú tak radi a dávajú prednosť tomu druhému. A keď ide navyše o menšie dieťa, ktorému má požičať hračku, môže si myslieť, že je omnoho lepšie byť bábätkom ako veľkým. A pretože naň dospelí apelujú, aby sa správalo ako veľké, ale ono v tom žiadnu výhodu nevidí, je v pasci,“ vysvetľuje Daniel Coum. Na altruizmus a empatiu nie sú predškolské deti ešte zrelé.

Nesmelým taktne pomôžeme

Hneď ako náš potomok vstúpi do detského kolektívu, zahrnú ich dospelí otázkami typu: „Už máš nejakých kamarátov? Ako sa volajú?“ rodičia si väčšinou želajú, aby ich potomok patril v škôlke aj v škole k hviezdam a nie k outsiderom. Nie všetky deti sú však schopné nadväzovať kontakty, niektoré sú skôr introverti. Na tie nie je dobré tlačiť, nútiť ich. Skôr sledovať, aké robia pokroky, aj keď pomalé, rešpektovať tento rytmus, nesnažiť sa ho urýchliť. To je totiž kontraproduktívne a môže to viesť až k zablokovaniu dieťaťa.

Byť populárny vo väčšej skupine, to sa dnes nosí, ale niekomu vyhovuje viac priateľstvo s jedným či dvoma vrstovníkmi a niekto je jednoducho rád sám. Deťom, ktoré sa v predškolskom alebo v školskom kolektíve nechytajú, nájdeme iné detské skupiny, napríklad v krúžkoch, čím v nich môžeme stimulovať tímového ducha. Naučia sa tam prehrávať aj vyhrávať, pocítia, aké to je dosiahnuť niečo spoločne.

S prvými priateľstvami prichádzajú i prvé sklamania. Môžu byť bolestné a nie je dobré ich zľahčovať ani podceňovať. Snažíme sa ich pochopiť a dieťaťu pomôcť, ponúknuť mu nejaký program v detskom kolektíve, kde by mohlo naraziť na nového kamaráta.