Rodiť za peniaze? Prečo?

S manželom sme túžili po dieťati a po zvážení všetkých za a proti sme sa rozhodli túto túžbu si splniť. Najprv sa nám nedarilo, ale po treťom tehotenskom teste sa naša radosť stala neopísateľnou. Objednala som sa k svojmu gynekológovi, rodinnému priateľovi. Vlastne dovtedy sme ho za rodinného priateľa považovali. Keď i on výsledok testu potvrdil, nepotrebovali sme ani Red Bull, aby nám narástli symbolické krídla.

Moje tehotenstvo prebiehalo úžasne, bez problémov, bez ranných nevoľností… až na to, že bábätko bolo celý čas otočené naopak, teda zadočkom dolu. Doktor ma však upokojoval, že je to bežné a 99 % detí sa neskôr otočí správne. Dcérka mi svojou polohou sťažovala chodenie, pretože mi tlačila na bedrové kĺby. Pripravovali ma teda na pôrod sekciou, čiže cisárskym rezom. Doktor z tohto dôvodu považoval aj predpôrodnú prípravu za zbytočnú. Termín som mala vypočítaný na 19.9. a do pôrodnice som mala prísť o deň skôr, aby som absolvovala potrebné predoperačné vyšetrenia. Prijali ma ako „SC pre KP“, teda cisársky rez pre koniec panvový.

Nasledovalo vyšetrenie na príjme, z ktorého sa stala nočná mora. Vystriedali sa vo mne ruky 3 lekárov, potom sa prišiel pozrieť primár a aj prednosta oddelenia, pričom sa o mne bavili, akoby som tam ani nebola. Neunúvali sa o mne rozprávať ako o rodičke, mamičke, nieto že by ma oslovovali menom. Bola som len „tá sekcia“. Po ponižujúcej prehliadke dvaja z nich skonštatovali, že nejde o koniec panvový, a že to, čo bolo 9 mesiacov považované za zadoček, bola vlastne hlavička. Zvyšní traja lekári sa prikláňali k pôvodnej verzii. Takéto vyšetrenia som absolvovala v priebehu toho dopoludnia ešte dve. Na moju psychiku bol tým vyvíjaný taký tlak, že som začínala mať z pôrodu panický strach.

No to najhoršie ešte len prišlo. Na druhý deň ma na izbe navštívil môj lekár a len tak mimochodom mi oznámil, že lekári sa nevedia zhodnúť o polohe dieťatka, „tak to odrodíte prirodzeným spôsobom“. Na moju otázku, či to pre bábätko nebude nebezpečné, ak je náhodou otočené nesprávne, odpovedal, že je. Dieťa sa môže zaseknúť, museli by ho vyťahovať kliešťami a môžu ho poškodiť. Tiež ho nemusím vládať vytlačiť, takže sa môže zadusiť. Ale ak by sa pôrod vyvíjal takto, zrejme ho ukončia sekciou, teda cisárskym rezom. Týmito slovami ma tak vystrašil, že som nevedela zadržať slzy. Pohŕdavým tónom skonštatoval, že si nevie predstaviť, čo budem stvárať pri pôrode, keď už teraz fňukám.

Zrazu akoby dostal skvelý nápad… navrhol, že za nejakú finančnú sumu, povedzme 10 000, by kolegov mohol presvedčiť, že ide predsa len o koniec panvový, a keďže nemám za sebou nijakú predpôrodnú prípravu, bola by jednoduchšia tá sekcia. Šokoval ma natoľko, že som súhlasila. Manžel priniesol požadovanú sumu diskrétne v obálke, ktorá bola našou železnou rezervou na kočík a dojčenské potreby. No nedočkal sa ani poďakovania. O pár minút prišiel za mnou lekár znova, s tým, že je dohodnutá sekcia. Naplánoval ju tak aby mal dennú službu, teda o dva dni. Takýmto naivným spôsobom mi vlastne vyrátal nový termín pôrodu. Možno zo stresov a možno z tých nekonečných vyšetrení som však už v ten deň začala mať zvláštny pocit, že sa bábätko bude chcieť narodiť skôr, ako počas dennej služby pána doktora, a že sa mi asi nepodarí ho presvedčiť, že má ešte dva dni počkať. Sestrička ma však odbila slovami: „Veď ste prvorodička, ako môžete cítiť, že budete rodiť?!“
No moje tušenie sa len potvrdzovalo. Jasne som cítila sťahy maternice. Pri večernej vizite som to povedala „predplatenému“ pánovi doktorovi. No veta, ktorou zareagoval, ma doslova knokautovala: “Na to zabudnite, o pol hodiny končím službu a mám voľno. A na dnešný večer mám iný program, ako rodiť cisára.“ Márne som v jeho výraze hľadala úsmev, márne som sa to pokúšala brať ako síce nemiestny a nevhodný, ale predsa len vtip. On to myslel vážne! Po pár hodinách boli už moje kontrakcie pravidelné a stále silnejšie. O 22.00 sa mi konečne podarilo prehovoriť sestričku, aby vstala od rozpozeraného filmu a napojila ma na monitor. Po chvíli s úžasom v očiach prehodila: „Ženská bláznivá, veď vy rodíte! Už ste mali byť na operačnom stole! Ste otvorená na 9 cm!“ V tej chvíli mi bolo srdečne jedno, že ma označila za bláznivú ženskú, všetko sa to stupňovalo tak rýchlo, že som to už chcela mať hlavne za sebou.

Upokojilo ma len to, že sa ultrazvukom znova potvrdil koniec panvový a to, že mi oznámili, že môj lekár už je na ceste do pôrodnice. V priebehu pár sekúnd som si zbalila veci a prišla na operačnú sálu. V tých chvíľach som mala pocit, že som naozaj bláznivá ženská. Bolesti i kontrakcie totiž zrazu ustúpili a ja som nemala ani zďaleka pocit, že rodím. Bolo mi do smiechu! No keď sa zjavil môj doktor, smiech ma v momente prešiel. Na môj pozdrav nereagoval, len po chvíli sa ku mne sklonil a so zamračeným výrazom vyštekol: „Na niečom sme boli dohodnutí! Pamätajte, že ste mi skazili dnešný večer a keď budem chcieť, môžem vám za to teraz skaziť celý život!“

Týmito slovami ma úplne prevalcoval. Ohromil ma strach, čo mi chce urobiť… No to už mi anestéziológ zavádzal epidurálnu analgéziu. Počula som „skalpel!“ a vtedy som už nemyslela na ponižujúce vyšetrenia, na to, že som pre nich len „tá sekcia“, ani na slová doktora, ktorý ma tak vystrašil.

Na svet prichádzalo moje dieťa. Počula som špliechať plodovú vodu, cítila som, ako mi moju maličkú vyberajú z tela, a potom som konečne uvidela jej tváričku a počula ju prvýkrát zaplakať. Na chvíľku ju položili ku mne a ma ten nádherný pocit nikdy nezabudnem. Od šťastia som ani nevnímala šitie, ktoré vraj trvalo asi pol hodiny. Tá prvá noc, keď mi ustupovala epidurálka, bola veľmi ťažká, plná hrozných bolestí. Ale určite stála za to. Keď mi už maličkú dali na izbu, mohla som obdivovať jej krásu, dokonalosť, to, aká je drobná, mohla som ju pozorovať, keď spinkala…vtedy mi už vlastne bolo všetko, čo sa stalo, „ukradnuté“. Dokonca aj to, že sa zaplatený pán doktor neprišiel ani raz na nás pozrieť, spýtať sa, ako sa máme…

Prepustili nás po týždni, presne na manželove narodeniny. A dodnes tvrdí, že krajší darček si vtedy nemohol priať.

Saška má už skoro 6 rokov, a ako som písala na začiatku, bolesť i hnev sú zabudnuté, ako aj pocity, ktoré vtedy otriasali mojou psychikou. No keď s manželom uvažujeme o druhom dieťati, vynorí sa mi v hlave celý tento príbeh od začiatku. A v podvedomí od tej myšlienky na ďalšie tehotenstvo vystrašene cúvam. Nenadarmo sa hovorí, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. A na vlastnej koži som sa presvedčila aj o tom, že všetko sa kúpiť nedá. Už vôbec nie starostlivosť zo strany lekára, citlivý prístup sestričiek, a to najzákladnejšie – slušnosť.

No na konci týchto úvah vždy dospejem k rovnakému, jedinému výsledku. STÁLO TO ZA TO. Odkedy mám Sašku, zmenil sa celý môj život. Mám iný hodnotový systém, iné ciele a túžby. Obaja s manželom žijeme len pre ňu a cítime, že len takto má náš život zmysel.

Hádam svojimi skúsenosťami nikoho neodradím od myšlienky mať dieťa. Chcela by som len, aby si nastávajúce mamičky uvedomili, že sú osobnosti, a že si zaslúžia starostlivosť a slušné správanie tak od lekárov, ako aj od sestričiek. Oni totiž na oddeleniach nie sú zadarmo. Je to ich práca, ich povinnosť. A nemajú najmenšie právo chcieť alebo očakávať za svoju prácu od vás finančné odmeny!!!

Petra B.