Rozhovor so záchranárkou: Prvá pomoc u dojčiat. Ako prebieha v praxi?

Bola práca pri záchranke vaším snom?

Bola a stále je. Už počas štúdia zdravotnej školy som zistila, že ma baví improvizovať a riešiť nevšedné problémy. Záchranná služba je navyše medicínsky multiodborová. Nezovšednie. Za jednu službu zvládneme vyčerpať spektrum všetkých klinických odborov.

Ako dlho pracujete ako záchranárka?

Približne 8 rokov v záchrannej službe. Tomu, samozrejme, predchádzala prax na JIS-ke.

To ste nazbierali množstvo skúseností. Povedzte nám, volajú často rodičia kvôli úrazom malých detí i v prípade, keď to nie je úplne nutné?

Kľúč k tejto otázke sa nachádza v psychickej odolnosti každého z nás. Keď sa napríklad dieťa poreže na prste, niektorí rodičia si s úrazom hravo poradia a iní volajú nás. Prístup a vyhodnotenie situácie zo strany rodičov sú teda veľmi individuálne.

Ako by sa mali rodičia v takýchto prípadoch rozhodnúť? Máte pre nich nejakú radu?

U malých detí sú zdravotné ťažkosti, úrazy aj choroba vždy veľkým stresovým okamihom. O to skôr, že dieťa v dojčenskom veku nám len ťažko opíše svoje pocity. Reaguje reflexívne, inštinktívne a často i dramaticky. Rodič sa tak dostáva pod psychický tlak. Nevie si poradiť, má strach a zazmätkuje.

Všeobecne sú zákonom stanovené odporučenia, v ktorých prípadoch by rodičia mali volať Záchrannú zdravotnú službu. Ja odporúčam volať vždy, keď ide o stav bezprostredne ohrozujúci život alebo ak sa situácia nedá riešiť iným spôsobom. Teda vlastnými silami, vedomosťami a prostriedkami. V súčasnosti sú spustené call centrá operačných stredísk záchrannej zdravotnej služby. Telefónne číslo je 112 nebo 155.  Ak potrebujete poradiť, v akej nemocnici vás ošetria, alebo sa len informovať, volajte tam. Dispečer call centra vami opísanú situáciu vyhodnotí a odporučí následné riešenie.

Odsledovali ste počas svojho pôsobenia v záchranke nejaké typy rodičov, ktorí volajú najčastejšie?

Keď tak o tom premýšľam, existujú 3 kategórie rodičov. Prvá skupina rodičov volá z preventívnych dôvodov, „čo keby náhodou“. Druhú skupinu tvoria alternatívni rodičia, ktorí sa za každú cenu snažia dieťaťu pomôcť prírodnou cestou, čo je často kontraproduktívne. Do tretej skupiny patria racionálni rodičia, ktorí stav objektívne posúdia a o ďalšom postupe sa rozumne rozhodnú.

Čo by nemalo chýbať v našej domácej lekárničke, keď máme doma dojča?

Šťastie praje pripraveným. Týmto príslovím sa snažím riadiť a moja lekárnička obstojne sekunduje tej verejnej. Nie, teraz vážne. S príchodom dieťaťa na svet možno očakávať, že skôr alebo neskôr sa objaví choroba sprevádzaná teplotami alebo úrazom. Tu je zoznam vybavenia, ktoré odporúčam rodičom zaobstarať si:

• Funkčný teplomer – osobne pre dojča odporúčam ten, ktorým sa dá merať teplota v zadočku. Potom sa odpočíta 0,5 °C. Pri bezkontaktných teplomeroch nie sú namerané hodnoty príliš spoľahlivé.
• Čapíky na zníženie teploty, ktoré zároveň utlmia bolesť. Je to napríklad Paralen alebo Nurofen. Dojčatá čapíky dobre znášajú a môžeme im ich podať aj pri žalúdočných ťažkostiach.
• Základný obväzový materiál – sterilné štvorce, náplasť, leukoplast a ovínadlo.
• Dezinfekcia – osobne sa prikláňam k Betadine roztoku. Neštípe a vďaka hnedému sfarbeniu máme vizuálnu kontrolu dezinfikovanej plochy.
• Živočíšne uhlie – odporúčam Carbosorb v prášku. Dobre sa dávkuje pre malé deti pri intoxikáciách a hnačkových ochoreniach.
• Fenistil gél – lokálne zmierni alergické prejavy.
• Fenistil kvapky – hodia sa pri kašli, nádche a alergických reakciách. U dojčiat ešte nevieme, ako bude prebiehať ich alergická reakcia napríklad po bodnutí hmyzom. Treba sa na to pripraviť.
• Rektálna rúrka – uľaví dieťaťu od plynatosti.
• Rukavice, pinzeta a nôžky.

Rodičia si tiež môžu zaobstarať rôzne preparáty proti nádche, suchému a dráždivému kašľu, masť na rýchlejšie hojenie rán, lieky proti vracaniu, dehydratácii a mnoho ďalšieho. Záleží na finančných možnostiach.

Ako možno predchádzať najčastejším úrazom u dojčiat?

Prevencia. Dojčenské obdobie je charakterizované hlavne motorickým rozpukom, je vhodné mať oči aj na chrbte. Rodičia musia počítať s tým, že ich malí objavitelia potrebujú všetko spoznať a preskúmať. Pohmatom aj ústami. Mali by im zaistiť maximálne bezpečné prostredie. Medzi najčastejšie úrazy patria poranenia ostrými predmetmi, dusenie časťami hračiek, intoxikácie, popáleniny a pády z výšok. Na to všetko treba dávať pozor. Na druhej strane treba úprimne povedať, že všetci sme len ľudia. Občas k úrazu dôjde, nech sa akokoľvek snažíme. Ako matka a záchranárka to dobre viem. Preto nevešajte hlavu. Každé dieťa sa občas buchne. Dôležité je predchádzať rizikám, ktoré by ich mohli zabiť.

Čítajte tiež:

• Prvá pomoc batoľatám
• Prvá pomoc pri otrave
• Prvá pomoc pri zlomenine

Čo pokladáte za skutočne dôležité?

Snažiť sa byť v rámci predvídavosti vždy dva kroky pred dieťaťom. Príkladom môže byť zaistenie skriniek a šuplíkov. Ide predovšetkým o to, že pri šplhaní po poličkách môže dieťa skrinka zavaliť. Následky sú potom fatálne.

Napadá vám ešte niečo?

Ešte je dobré vždy poučiť návštevy, ako sa u vás doma majú správať. Stáva sa, že vy už robíte rôzne veci automaticky. Ale návšteva nie.

Máte nejaký príklad?

Keď si urobíte kávu alebo čaj, hrnček automaticky umiestnite mimo dosahu dieťaťa. Ale návšteve to napadnúť nemusí.

Čo nesmieme zabudnúť povedať, keď sa niečo stane a voláme záchranku?

Koľko je na mieste ranených a hlavne – KAM máme doraziť. Ak vlastníte chytrý telefón, stiahnite si aplikáciu „155.sk“. Jednoducho sa zaregistrujete a v prípade potreby sa na záchranku dovoláte práve cez túto aplikáciu. Dispečerka okamžite uvidí vaše GPS súradnice a my vás hladko nájdeme. Vývojári urobili úžasnú prácu, využite to. Aplikácia je pre všetkých zdarma. Užitočné môžu byť aj doplňujúce informácie – ťažko prístupný terén, zamknutý objekt, agresívne zviera na dvore a podobne.

Kolujú ohľadom hovorov s dispečermi nejaké mýty?

Mnoho ľudí sa domnieva, že rozhovorom s dispečerom bránia výjazdu posádky. To je omyl. Dispečer s vami hovorí a zároveň do systému zadáva potrebné údaje pre posádku. Vôbec s nimi nekomunikujeme. S dispečerom sa teda môžete radiť až do príchodu posádky na miesto. Platí pravidlo, že hovor by ste nikdy nemali ukončiť prví vy. Vždy dispečer.

Z akého dôvodu?

Aby od vás zistil všetky potrebné informácie, skôr než kontakt preruší. Pri hovore si zapnite na svojom mobilnom zariadení reproduktor. Môžete tak poskytovať prvú pomoc a zároveň telefonovať s dispečerom.

Ako často v praxi dochádza k úrazom u malých detí?

Presnú štatistiku nemám, odpoviem teda pocitovo. Myslím si, že v 20 % vyrážame k detským pacientom do 5 rokov veku, ktorí sú chorí. A približne v 10 % zo všetkých možných výjazdov dochádza u týchto detí k úrazom.

Aké úrazy sa najčastejšie stávajú?

Jednoznačne ide o pády z výšok. Rodičia často podcenia motorické schopnosti dieťaťa. To napríklad samo vylezie na pohovku či posteľ a následne spadne. Tieto pády nazývame „gaučovky“. K ďalším úrazom dochádza v kúpeľniach, keď je dieťa mokré a vyšmykne sa rodičom z rúk. Zákerné sú aj gélové kapsuly do umývačky a podobné prostriedky – sú pekné, farebné a krásne voňajú. Kto by ich neochutnal? Všetky čistiace prostriedky a lieky dôkladne zabezpečte, aby sa k nim dieťa nedostalo. Často vyrážame k dojčatám, ktoré vdýchli jedlo alebo malú časť hračky.

A aké nástrahy na nás číhajú vonku? Čo sa tam najčastejšie stáva za úrazy?

Tam hrozí prevrátenie kočíka napríklad starším súrodencom. Dieťa môže z kočíka vypadnúť aj samo, keď nie je pripútané. A ak vyrazíte s dieťaťom športovať, zaobstarajte si patričné vybavenie. Mnohokrát som bola svedkom prípadov, keď rodičia jazdili na in-line korčuliach a dieťa mali v golfovom kočíku. To naozaj nie je dobrá kombinácia.

Ako by sme mali postupovať, keď sa niečo stane?

Hlavne zachovajte chladnú hlavu. Snažte sa minimalizovať všetky bezpečnostné riziká, ktoré by stav zhoršili. Pravda je taká, že nie my zachraňujeme životy, ale vy – svedkovia na mieste udalosti. Vaša pohotová reakcia a spolupráca s dispečerom často zásadne rozhodujú o ďalšom osude a vývoji pacienta. Ja osobne si veľmi vážim všetkých, ktorým ostatní ľudia nie sú ľahostajní a niečo urobia. Je lepšie urobiť niečo než vôbec nič. A ešte odporúčam privolať si na pomoc niekoho ďalšieho. Pekne nahlas, nebojte sa toho.

Na záver sa ešte vráťme k vám. Vidíte rozdiel v tom, keď idete k prípadu, kde ide o malé dieťa a o dospelých ľudí?

Jednoznačne áno. Napríklad anamnéza tvorí významnú časť diagnózy a u dieťaťa ju máte neobjektívne sprostredkovanú vystrašenými rodičmi. Pri záchrane detí využívame iné metódy a iné pomôcky. Výjazdy k závažným úrazom detí síce nie sú také časté, ale vždy sa vás emočne dotknú.

To verím. Ako si udržiavate psychohygienu pri takom stresujúcom povolaní?

Pre nás to stresujúce povolanie byť nemôže. Limitovalo by nás to pri rozhodovaní a procesných úkonoch. Každý z nás by mal mať zdravú dávku strachu a nutnú dávku pokory, inak by sme sa s prácou pri Záchrannej zdravotnej službe mali rozlúčiť. Mne osobne pomáha debriefing. To znamená, že o tom musím a potrebujem hovoriť. Potom tie spomienky hodím do prepadliska dejín a stratím kľúč. Tiež sa viem reštartovať, hoci neviem, či to je dobre. Mám kolegov, ktorí detailne opíšu tretí výjazd z 28. 6. 2005 vrátane poveternostných podmienok. Keď sa ma však manžel doma spýta, ako som sa mala v práci, päť minút premýšľam, na akých výjazdoch som vlastne bola.

Tento článok vypracovalo copy duo Linda & Petra.