Rozvod aj bez súhlasu partnera

Aj právny poriadok Slovenskej republiky je pomerne benevolentný, čomu zodpovedá aj prax súdov, ktoré návrhy na rozvod manželstiev zamietajú iba celkom výnimočne a v ojedinelých prípadoch, nesúhlas druhého z manželov však môže (ale nie vždy musí) rozvodové konanie časovo predĺžiť a skomplikovať. Slovenská legislatíva totiž nepozná rozvod dohodou ani dohody s tým súvisiace.

Rozvod bez súhlasu

Zákon o rodine stanovuje, že k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených prípadoch. Súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.
Súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí. Ak manželia majú neplnoleté deti, manželstvo sa nemôže rozviesť, keby to bolo v rozpore so záujmom týchto detí, daným zvláštnymi dôvodmi.

Na rozdiel od českej právnej úpravy, s konaním o rozvod manželstva je obligatórne spojené aj konanie o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom z ich manželstva na čas po rozvode. Podľa § 25 zákona o rodine, „V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného“. Súčasťou rozvodového rozsudku je takisto buď dohoda, alebo rozhodnutie súdu o úprave styku s maloletým dieťaťom. Často práve úprava rodičovských práv a povinností (napr. otázka zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti alebo výška výživného) býva medzi rozvádzajúcimi sa manželmi kameňom úrazu a dôvodom predlžovania rozvodového konania.

Hľadanie nádeje

V rozvodovom konaní, kde jeden z manželov je proti rozvodu, súd zisťuje, či manželstvo je funkčné a či je nádej, že sa môže zachovať do budúcnosti. Povinnosť tvrdiť a preukazovať, že to tak nie je (a že manželstvo je rozvrátené) má žalobca, teda ten, kto žiadosť o rozvod na súd podal. Zisťuje sa predovšetkým, či manželia spolu hospodária (prispievajú na domácnosť, na potreby a podobne), či manželstvo (v prípade, že účastníci konania majú neplnoleté deti) plní výchovnú funkciu a v neposlednom rade sa skúma, či manželstvo plní biologickú funkciu, teda či manželia spolu intímne žijú, alebo nie. Všeobecne sa kladie dôraz aj na zisťovanie, či prípadná kríza v manželstve je len prechodným javom, alebo či ide o trvalý stav a nie je reálna nádej na plnohodnotné obnovenie manželského zväzku. Prax zastáva názor, že manželstvo je dobrovoľným zväzkom dvoch vzájomne sa plne rešpektujúcich jedincov, teda k zotrvaniu v manželstve nie je možné ani jedného z manželov nútiť.

Pátranie po príčinách

V každom prípade je podľa platných predpisov súd povinný skúmať príčiny rozvratu manželstva, teda či a v akom rozsahu sa každý z manželov podieľal na rozvrate manželstva. Pri nesúhlase jedného z manželov musí žalobca potvrdiť rozhodujúce skutočnosti a sám o nich navrhnúť dôkazy (pravidelne sa také konanie nezaobíde bez vypočúvania svedkov – napr. rodinných známych, kolegov z pracoviska a prípadne i detí), súdy už po dôkazoch nepátrajú. Ak súd dospeje k záveru, že manželstvo je rozvrátené, rozvedie ho aj napriek nesúhlasu druhého účastníka a v odôvodnení rozsudku sa vyrovná s otázkou zistených príčin manželského rozvratu. Treba však podotknúť, že aj v prípade nesúhlasu jedného z manželov s rozvodom, ak sú v žalobe o rozvod manželstva riadne označené dôkazy preukazujúce nefunkčnosť manželstva – teda jeho rozvrat a príčinu rozvratu, ak súd účastníkov konania riadne vypočuje, dá sa dosiahnuť rozvod manželstva v určitých prípadoch tzv. „na jedno pojednávanie“. Ak je však potrebné vykonať rozsiahlejšie dokazovanie, alebo ak sú dôkazy označené až s oneskorením, dá sa, samozrejme, očakávať dlhšie trvanie rozvodového konania. Nie je možné v konečnom dôsledku vylúčiť ani to, že manžel, ktorý s rozvodom nesúhlasí, podá proti rozvodovému rozsudku odvolanie.

Zachovanie manželstva

Na rozdiel od českého zákona o rodine, slovenská úprava rodinného práva nepozná ustanovenie, ktoré zabezpečuje zachovanie manželstva. Podľa § 24b českého zákona o rodine, návrhu na rozvod, s ktorým nesúhlasí manžel a na rozvrate manželstva sa porušením manželských povinností prevažne nepodieľal a ktorému by rozvod spôsobil mimoriadne závažnú ujmu, súd nevyhovie, pokiaľ mimoriadne okolnosti svedčia v prospech zachovania manželstva.
České súdy toto ustanovenie vysvetľujú pomerne prísne a je vždy na nesúhlasiacom z manželov, aby existenciu mimoriadnych okolností prípadu a najmä vznik mimoriadne závažnej ujmy sám spoľahlivo pred súdom preukázal. Je to napríklad situácia, keď manželka je ťažko chorá, odkázaná na invalidný dôchodok a manželov príjem, dlhodobo sa starala o deti a spoločnú domácnosť, rozvrat spôsobila výhradne manželova nevera a manželka by v prípade rozvodu bola vystavená hmotnej núdzi a psychickému stresu, ktorý by mohol viesť k zhoršeniu jej ochorenia. Ani tak však nie je rozvod vylúčený, pretože zákon umožňuje manželstvo aj v uvedenej situácii rozviesť, ak manželia spolu nežijú dlhšie ako tri roky.