Šok z choroby alebo Ako zachrániť dieťa

„Onkologická diagnóza neznamená smrť. Signalizuje len, že dieťa je veľmi vážne choré, no s perspektívou na vyliečenie,“ tvrdí. I keď správa o diagnóze je vždy nečakaná a šokujúca, priebeh choroby ani jej výsledok nemusia byť negatívne. Podľa jej skúseností, dieťa do troch rokov pojem smrť nepozná, a ani svojej chorobe nerozumie. To, čomu rozumie, je matkin plač, jej vystresovaná a utrápená tvár, čo celú situáciu iba zhorší, lebo zdravotný stav dieťaťa môže kopírovať rozpoloženie matky.

Malé deti teda necítia strach zo smrti, lebo netušia, o čo ide. Napriek tomu veľmi dobre vnímajú oslabenie svojej vitality, cítia bolesť a nevoľnosť. Jednoznačne sú akýmsi „barometrom“ najmä jednej oblasti: registrujú strach a napätie svojich rodičov. I keď nevedia, čo sa s nimi deje, no možno aj práve preto, potrebujú mať vo svojej blízkosti najmä matku, ktorá im poskytne nehu, porozumenie a pocit bezpečia. Mnohí skúsení lekári a zdravotnícky personál súhlasia s tvrdením, že ak je mama v poriadku, aj liečebný proces prebieha ľahšie. Nádej na uzdravenie sa zvyšuje.

Táto teória je síce pekná, no nie sme všetci silní a na hraničné situácie reagujeme odlišne. Po počiatočnom šoku sa postihnutá rodina postupne s diagnózou vyrovná a zvyčajne podniká všetko preto, aby sa dieťatko z vážnej choroby vyliečilo. V mnohých prípadoch sa spoločným úsilím zdravotníkov a obetavej rodiny, i vďaka neuveriteľnej vnútornej sile detí, podarí prognózu zvrátiť.

„Keď ochorela naša Gabrielka, boli sme z toho zdevastovaní a zronení. Nevedeli sme, čo máme robiť. Podnikli sme všetko možné aj nemožné. No najmä, boli sme v nemocnici viac než doma. Jedného dňa nám doktor oznámil, že je v poriadku. Hoci ešte päť rokov trvá riziko recidívy, my veríme, že sme nad chorobou vyhrali. Gabika je znovu živé a krásne dievčatko a jej úsmev znamená viac než poklady sveta. Jej choroba nás zmenila, no k lepšiemu. Už nikdy pre nás nič nebude samozrejmosťou,“ – priznáva otec jednej z bývalých malých pacientok.

Čo robiť pri konfrontácii s diagnózou

Prvá reakcia rodičov býva takmer vždy rovnaká: šok, hrôza, strach, hnev, bezmocnosť. Skúsení zdravotníci vedia, že krátko nato nastáva dôležité obdobie, keď sa rozhoduje o tom, či sa podarí nad vážnou chorobou zvíťaziť alebo nie.

Ako podporiť liečenie

• Poskytnime dieťatku dostatok pozornosti, lásky a nehy

• Podporme ho vyjadriť svoje pocity

• Sledujme jeho psychický stav a včas vyhľadajme pomoc psychológa

• Ako rodičia buďme emocionálne otvorení, neskrývajme pred zdravotníckym personálom svoju bolesť a neistotu

• Svojmu dieťaťu dokážeme najviac pomôcť, keď sme sami v poriadku. To znamená, že dbáme o vlastnú psychohygienu a ak máme problémy, obrátime sa na odborníka

• Musíme si uvedomiť, že napríklad po chemoterapii môže dieťa trpieť bolesťou, ale je možné ju tlmiť liekmi

• Dôverujme lekárom, že robia, čo je v ich silách

• Každá matka precíti utrpenie dieťaťa tisíckrát, no jej láska dokáže zázraky. Verme vo vyliečenie.

Liečba láskou

Ak nám teda lekár oznámi smutnú diagnózu, je dobré sa na nasledujúce obdobie pripraviť. Väčšina rodičov skúša nemožné a hľadá zázračnú metódu, ktorá ich dieťatko vylieči. Niekedy sa dieťa uzdraví, inokedy, žiaľ, nie. No šance na úplné vyzdravenie sú. Kým si budeme môcť vydýchnuť, budeme musieť prejsť bolestivým procesom vyšetrení, možno operácií, rôznych typov liečenia, a to nás nesmierne zaťaží. Situácia sa nezmení len preto, že to chceme my a ani preto, lebo ide o naše dieťa. Čaká nás dlhodobý a bolestivý proces s neistým koncom. Viera a láska sú pritom jediné istoty, ktoré máme v rukách.

Najmä malé detičky majú veľký strach z odlúčenia, z nemocnice, z cudzích ľudí či z neznámych miest. Už i len chvíľkové odlúčenie od matky môže sprevádzať krik a plač. Platí to dvojnásobne, ak sa ocitne v nemocnici, obklopené cudzími ľuďmi a čudnými prístrojmi.

R. Gavorníková radí preto dieťatko na návštevu nemocnice pripraviť. Na jednotlivých oddeleniach sú skúsené sestričky, ktoré sa s podobnými osudmi stretávajú denne, takže vedia rodičom a dieťatku pomôcť pri prvých kontaktoch. Obľúbené hračky a rozprávková knižka by v taške nemali chýbať. Hoci láska nekvitne na horách, je práve v krízových situáciách najlepším liekom na svete, ktorý dodáva v pravej chvíli odvahu a premení slzy na úsmev. Veď i ako dospelí potrebujeme objatie, pochopenie či povzbudenie priateľa…

Malý pacienti vnímajú v nemocnici čudné prostredie, na začiatku musí absolvovať nepríjemné základné vyšetrenia a odbery krvi, ktoré nepozná. Dobrou správou samozrejme je, že operačné výkony sa uskutočňujú v narkóze a bolesť sa tlmí liekmi. Najdôležitejšia je však prítomnosť matky. Ona môže pomôcť dieťaťu, aby neplakalo a nebálo sa. Keďže iba mama vie, čo sa s drobcom bude diať, musí sa postarať, aby bola v poriadku a bola preň skutočnou oporou.

Ako utíšiť dieťa

Každá mama pozná najlepšie svoje dieťa a vie, čo naň platí. Najlepšie je, ak dokážeme vyčariť úsmev na malej tváričke a pokúsime sa odpútať jeho pozornosť od bolesti a strachu. Keďže do troch rokov dieťa nevie presne opísať svoje pocity ani verbálne požiadať o pomoc, prejavuje sa adekvátne svojmu veku. Stáva sa, že v priebehu liečenia sa musíme opäť vrátiť k plienkam, hoci ich predtým už nepotrebovalo, no je to iba sprievodný jav. Ak je dieťa prijaté do nemocnice, na začiatku pobytu sa zisťujú jeho prejavy, v identifikácii ktorých výrazne pomáha práve matka.

Každý z malých pacientov prejavuje reakciu na bolesť ináč. Napríklad jedenapolročné dieťa prestáva komunikovať, odmieta jesť, zvykne sa schúliť v posteli, na dotyky reaguje popudlivo. Iné vyžaduje neustálu prítomnosť dospelého, je plačlivé, dožaduje sa pozornosti a telesného kontaktu.

Rodičia bývajú počas liečby vystrašení, ich dieťa trpí, vracia, má horúčky. Pochopiteľne, sú na dne a myslia si, že už ďalej nevládzu. Práve vtedy je dôležitá podpora personálu, ktorý robí aj tak to najlepšie, čo je v jeho silách. Okrem zdravotnej pomoci môžeme ako rodičia hľadať porozumenie aj mimo okruhu svojich známych a rodiny. Vynikajúce sú rôzne svojpomocné skupiny, v ktorých si rodičia poskytujú vzájomnú pomoc, podporu a pochopenie. Zlaté pravidlo hovorí: neuzatvárať sa, neizolovať sa.

Keď sa dieťa vylieči, môže byť príkladom pre ostatných, a aj iné deti sa môžu vyliečiť. I keď do päť rokov môže nastať recidíva, oficiálne sa po piatich rokoch bez príznakov choroby považuje malý pacient za vyliečeného.

„Dávajte si pozor na psychohygienu. Starajte sa o vlastné zdravie a buďte silní,“ odporúča sestra Renáta Gavorníková. Treba veriť, byť láskyplný a pokorný.