Táňa a Tobi (5): Sme sami a onedlho možno na ulici

Nechal len odkaz…

Žiaľ, ostali sme sami! Ďalej už budeme len ja a deti, moje štyri poklady. Patrik si vybral jednoduchšiu cestu a od rodiny odišiel.
Keď sme s Tobim nastúpili do nemocnice, sa jednoducho zbalil a zmizol. Vraj šiel do Čiech za prácou, no odišiel aj bez zaplatenia nájmu a bez toho, aby nám nechal čo len cent na základné potreby. Zanechal za sebou iba dlhy a odkaz: „Keď raz budem mať na to, vrátim sa.“

Čo na to povedať? Nemám právo nikoho súdiť, ale takýto prístup k rodine, je pre mňa neakceptovateľný.
Ako ľahko sa muž dokáže zbaviť zodpovednosti a nechať rodinu doslova na ulici.

Čítaite aj:

• Prechod z materskej na rodičovskú dovolenku

Ušiel, inak to nemôžem nazvať

Tento jeho prístup k rodine nevznikol zo dňa na deň, už šesť mesiacov sa nezaujímal o nič a neprispieval do rodinného rozpočtu, jediné, čo platil, bolo nájomné.

Celý ten čas som všetko ťahala ja s tým, že som stále tajne dúfala, že sa to zmení, no a za to som si nakoniec vyslúžila toto.
Jemu stačilo povedať nemám a veľmi rýchlo si zvykol na to, že žena zabezpečí…Žena si, samozrejme, nemôže povedať: „Nemám, deti moje, tak odchádzam.“

Ani v najhoršom som rodinu neopustila a ani som si nesadla s plačom, že nemám, ale urobila som všetko preto, aby deťom nič nechýbalo. Okrem domácnosti a kolobehu lekárov a rehabilitácii som pracovala, predávala veci v bazároch, skúsila všetko, čo sa dalo…

No Patrik, a nemôžem to ani povedať inak, zbabelo ušiel a všetko hodil za hlavu. Nereaguje, nekomunikuje, nemá záujem o Tobiaska a ani o to, či má všetko, čo potrebuje. Dokonca mu bolo jedno, že kvôli nemu nám všetkým hrozí ulica.
Občas zareaguje na mail, no zväčša sú to iba výhovorky a radšej to nebudem rozvádzať…

Je to jeho rozhodnutie a ja to musím akceptovať, za všetko, myslím si, vraví táto veta: „Myslel som, že odídem a ty sa postaráš o rodinu. Ja sa neskôr vrátim, o malého mám záujem, ale teraz nemám čas, tak sorry no…“
Podľa Patrika je to asi normálna vec, ktorú spraví otec a manžel, podľa mňa obyčajný podraz.

Prečítajte si aj:

• Rodina verzus zamestnanie
• Neprestali ste byť rodičmi…

Hľadáme novú strechu nad hlavou

Keby som aspoň nebola na materskej s dvoma deťmi, z toho jedným ťažko chorým, tak snáď by sa to dalo ospravedlniť, ale takto…

Žiaľ, týmito slovami ma utvrdil v tom, že rodinu si rozmyslel a ako sám predtým povedal, chce žiť, užívať si a netrápiť sa.
V Čechách žije život, po akom túžil, tak mu v tom nemám právo brániť, raz si to uvedomí, ale už bude, žiaľ, príliš neskoro…

Zvládneme aj túto situáciu, verím tomu, už sme si toho v živote preskákali dosť, najhoršie je to však s bývaním.
Do septembra musíme nájsť novu strechu nad hlavou, keďže z môjho príjmu a bez možnosti pracovať, nemám šancu utiahnuť tento nájom.

Žiadosť o nájomný byt zaradili do poradovníka a nič viac sa zatiaľ nedeje, štát nepomôže…

Takto sa zabávajú moje poklady….Vďaka za smiech

Nesmiem ostať stáť a čakať!

Ceny nájmov sú neskutočné, a to aj garsoniek. Ďalší problém je ten, že keby nám aj stačila jedna izba, podstatné je, aby sme mohli byť spolu.. Do garsoniek však nechcú deti, tak neviem.

Do septembra teda v dúfam v nejaký zázrak, snáď v niečom budem mať konečne aj šťastie, nevzdávam sa však, musím ísť ďalej, nesmiem zúfať a nesmiem ostať stáť. Vnútorne som s tým už vyrovnaná a paradoxne k tomu dopomohol aj Patrikov samotný postoj.

Ako sa vraví, niekto, kto dokáže ublížiť, ani len netuší, ako vie v konečnom dôsledku posilniť …

• Klikni sem a pozri si video, aké robí Tobík pokroky

Možno paradoxne, no tlačia sa mi slzy, slzy šťastia
V poslednom čase si uvedomujem, že moje srdce vôbec nie je smutné a vlastne som šťastný človek, mám pri sebe moje štyri poklady a teraz napriek tomu, že práve ten najbližší, ktorý by mal stáť pri nás, zlyhal, viem, že nie som v tom sama..

O to krajšia je táto myšlienka práve preto, že mnoho z vás nás ani osobne nepozná, iba z nášho príbehu a mojich článkov a aj napriek tomu máme vašu dôveru a podporu.
Som za to nesmierne vďačná. Opäť sa mi tisnú slzy do očí, nie sú to však slzy smútku, ale slzy šťastia.

Čo viac by som si mohla priať, Tobi začína napredovať a moje úsilie začína prinášať vytúžené ovocie..
Všetko má svoj zmysel a ja musím vstať i keď tento úder bolí a kráčať ďalej kvôli sebe, ale hlavne kvôli deťom – pre ich šťastný úsmev to stojí zato 🙂

Prajem vám všetkým krásne slnečné dni plné pohody a lásky a všetkým
deťom nezabudnuteľné prázdniny:)

Táňa, Tobi a ostatné poklady:)