Táňa a Tobi (6): Náš darček pri prvej sviečke? Držanie hlavičky

Cvičenie sme trénovali

Pre Tobiaska bol uplynulý týždeň veľký zaberák a zároveň skúška, či celý program zvládne. Opäť nám však všetkým dokázal svoju bojovnosť a silu ísť ďalej a napredovať.

Prvý deň boli z neho všetci unesení, pretože sa počas cvičenia usmieval a bol spokojný. Tak som si vravela, že som si ho pekne naučila, keďže som s nim cvičila všade a stále, aby nemal toho veľa naraz a zvládal to teraz lepšie…

Postupne počas dňa sme robili všetky cviky niekoľkokrát v rámci hry a málokedy plakal.

Ako to už býva, nastal však problém. Pre Tobiho to bola všetko veľká fyzická záťaž, jeho svalíky mu pracovali na plné obrátky a nevedel sa potom ani zastaviť a upokojiť. Skončilo to až tým, že nevedel spinkať.

Nespal cez deň, nespal v noci a dostal „alergiu“ na každý dotyk. Nepáčila sa mu logopédia, kyslík, začal plakávať už aj pri masáži a zrejme ho potrápila aj svalovica. Koncom týždňa preto malému trochu zredukovali cvičenia a čakali sme, ako sa bude mať cez víkend a či sa upokojí.

Cez víkend som dala drobcovi preto pokoj s cvičením, oddýchol si a upokojil sa a začiatkom nového týždňa prišiel zvrat.

Buch-buch

Úspech sa dostavil!

Tobiasko zabojoval a začalo sa nám dariť :). Masáže si obľúbil, dokonca niekoľkokrát sa mu podarilo pri nej zaspinkať, kyslík sme už ako tak zvládali aj bez čakania, kým zaspí a aj na logopédii sa mu zapáčilo.

Veď sa chlapovi ani nemožno diviť, keď s ním cvičí taká zlatá logopedička. Jazýček mu provokovala medíkom a ukázala mi niekoľko trikov, ako ho rozhýbať.

Som jej vďačná, keďže Tobiasko stále neakceptuje žiadnu inú stravu ako len v hladko zmixovanom prevedení a so všetkým ostatným sa začne dusiť.
Trpezlivo ma tiež naučila bodovú aj dráhovú orofacialnu masáž, ktorú trénujeme.

Čo sa týka cvičenia, samozrejme, že takmer celé preplakal, no boli aj momenty, kedy sa usmieval a kedy sa mu páčilo.
Niektorých cvikov sa bál, hlavne vtedy, keď mal prenášať váhu na jednu stranu alebo sa dostal na laktík alebo celú rúčku, no naše terapeutky Sonička a Barborka boli naozaj skvelé a patrí im naša veľká vďaka.

Pochopila som, že na cvičení musím pár vecí zmeniť, aby bolo efektívnejšie. V prvom rade musím nájsť terapeutku, ktorá bude chodiť k nám a cvičiť s nami. Je to neuveriteľne veľký rozdiel, keď cvičím s Tobim sama a keď sú dvaja. Jeden vtedy môže fixovať rúčky či nôžky alebo motivovať Tobíka hračkami.

Ďalším naším úspechom bolo, že sa nám podarilo rozhýbať očká a rúčky ešte pred pobytom, tým bol Tobiasko viac motivovaný hračkami a robil pokroky.

Čítajte aj:

• Hračky, s ktorými sa deti učia
• Neriešim, či budem mať postihnuté dieťa

Telíčko spevnelo

Počas pobytu Tobimu skutočne spevnelo krásne celé telíčko a povolili spastické nôžky. Obrovský pokrok pre nás a odmenou zároveň je, že sa krásne udrží na brušku na laktíkoch a aj hlávku dlhšie hore.
Na brušku sa malému zapáčilo, lebo mu už rúčky tak nelietajú a môže sledovať hračky, občas sa mu dokonca podarí za nimi aj načiahnuť sa 🙂

Pred odchodom na pobyt som si naivne myslela, že sa späť vrátime v sede, ale pochopila som, že nesmiem byť až tak náročná a netrpezlivá.

Nie som pre to sklamaná, ale budem nesmierne šťastná, ak Tobi pri svojej prvej sviečke, bude spokojne ležať na brušku a krásne držať hlávku so svojím nádherne úprimným úsmevom na perách a s iskričkami víťazstva v očkách.

Moje štyri poklady

Prvý rok s bojovníkom

Už o pár dní oslávi môj drobček svoj prvý rôčik. Ako ten čas letí, čím všetkým sme si za ten čas prešli a hlavne náš úžasný veľký bojovník.

Prvú sviečku si sfúkne posledný augustový deň. Vlastne budeme musieť oslavu o niečo posunúť, keďže práve v ten deň musí byť dom vyprázdnený a my presťahovaní. Najhoršie je, že stále neviem kam.

Jedine, čo mám v najhoršom prípade sľúbené, je krízové centrum mimo Bratislavy, čo je veľmi bolestivé hlavne kvôli dievčatám, s ktorými nebudem môcť byť, keďže majú školu v Bratislave. Okrem toho by to bolo zložité aj kvôli cestovaniu k lekárom a na rehabilitácie.

Na parket, prosím!

Mala som v pláne dať Tobiho na plávanie a hipoterapiu, lebo ho jednoducho musím udržať najbližšie tri mesiace v minimálne takej kondícii, ako je teraz, kým budeme môcť nastúpiť na ďalší pobyt a popasovať sa s ďalšími pokrokmi.

Obávam sa však toho, že toto bude pre nás krok späť, nemám už ani silu o tom teraz písať a vlastne ani som to nechcela..
Radšej sa vrátim k nášmu pobytu. Posledný večer bola veľká party pre naše detičky, kde odovzdali všetkým deťom medaily a diplomy za to, ako to zvládli. Veľká odmena a zaslúžená pre všetky detičky, všetkých našich bojovníkov.

Bolo neuveriteľne krásne sledovať tieto deti na parkete, ich šťastne úsmevy a iskričky v očiach.

Deti, ktoré celý život bojujú za to, čo si my mnohokrát nevážime. Mnoho z nás je neustále nespokojných so svojimi životmi a pritom si neuvedomujeme, že sú na svete a medzi nami takí, ktorým by k šťastiu stačilo behať po vlastných nohách, udržať si hračku v rúčkach, nebyť odkázaní na druhých…

Na ten moment na parkete budem dlho spomínať, detičky či už na vozíku, v náručí matky alebo už na vlastných nôžkach, všetci mali ten istý šťastný vyraz na tvárach a tancovali v rytme hudby vďační a spokojní…