Tehuľka Romana 4. týždeň po pôrode: Konečne spolu

Opäť nám ubehol ďalší týždeň a ja nemôžem uveriť tomu, že Matýsek už slávi svoj prvý mesiac medzi nami. S deťmi čas ubieha tak neúprosne rýchlo, až sa bojím žmurknúť, aby som niečo zo života svojich synčekov neprešvihla.

Zdroj: archiv redakce

Každý deň sa snažím rozvrhnúť tak, aby som ani jedného z nich nezanedbávala, čo spôsobilo to, že okrem starostlivosti o nich nestíham vôbec nič. Raz som sa pokúsila uvariť obed a dopadlo to katastrofálne. Kubko sedel pred telkou, Matýsek kričal bez plienky v postieľke a polievka kypela z hrnca. A ja som si pripadala ako úplne neschopná matka, ktorá nedokáže zvládnuť bežný chod domácnosti. No povedala som si: Tak čo, nikto nie je dokonalý.

Nejaký čas sa budem musieť zmieriť s tým, že na policiach bude prach, hračky nebudú na svojich miestach a oblečenie sa bude povaľovať tam, kde ho pohodíme. Hlavné je však to, aby deti mali veselú a oddýchnutú maminu, ktorá s nimi bude trebárs tancovať medzi rozhádzanými hračkami, a nie pobiehať s prachovkou po byte.

A viete, čo je najúžasnejšie? Už sme opäť všetci spolu. S deťmi sme sa zbalili a už sme naspäť v Brne s naším tatinkom. Takže práve teraz Matýsek spinká, Kubko má pustenú svoju obľúbenú rozprávku o krtkovi, ja sa dívam na svojho skvelého manžela, ako varí, a môžem sa vám v pokoji chváliť, ako sa mám skvele. : -)

Čítajte tiež:

Ako zapojiť otecka?

Viem, že časom zabudnem, aký bol deň, keď sme sa po dlhých týždňoch konečne zvítali, ale nikdy nezabudnem na to, čo som cítila, keď sme sa prvýkrát objali, keď sa Kubko za tatinkom rozbehol a skočil mu do náručia a keď tatinko prvýkrát držal na rukách malého Matýska. Ten príval emócií sa dá prirovnať možno len k tomu, keď mi po narodení vložili moje deti do náručia. Ešte nikdy som na svoju rodinu nebola tak veľmi pyšná. A čo cítil tatinko? Svoje pocity vám najlepšie opíše sám, takže mu odovzdávam slovo.

NIEKOĽKO SLOV HRDÉHO OTCA:

Ahojte, milé mamičky aj budúce mamičky, ale aj tatinkovia, lebo poznám najmenej jedného nášho pravidelného čitateľa – tatinka (zdravíme, Maťo). Keďže som si teda na chvíľu odbehol od rozrobeného obeda, chcel by som sa s vami aj ja podeliť o svoje dojmy z prvého stretnutia s novým bábätkom a o pocity z prvých dní.

Som nadšený! Aj keď som Matýskov pôrod prežíval v priamom smskovom prenose na nemocničnom lôžku, aj keď som bol pravidelne zásobený synčekovými fotografiami, aj keď som sa naňho pozeral dvakrát denne na skype, nič nevymením za prvé pomaznanie, za prvé ovoňanie, za prvý stisk malej chlapskej päste okolo môjho malíčka. Od tejto chvíle som bol zase ten najpyšnejší tatino, odhodlaný urobiť čokoľvek pre svojho synčeka, pre svoju ženu, pre svoju rodinu.

Prvú príležitosť som dostal hneď v ten istý večer. Nočné prebaľovanie, prichystanie pre natešenú mamičku, tíšenie revúceho uzlíka a o niekoľko hodín to isté. Prvú noc som sa budil na každé Matýskovo zamrnkanie. Dnes už ako skúsený (alebo len nevyspatý) ocino len zo sna vnímam dianie na pozadí a vstávam len na mamičkino „teraz ty“ alebo keď ma synčekov krik násilím vyrve zo sna. Zoberiem ho na ruky, počkáme, až mama zaspí, vypnem ho a ráno rozprávam, ako dlho som ho uspával. 🙂

Novou skúsenosťou je naše dvojité rodičovstvo. Chceme byť spravodliví aj na Kubka, aj na Maťka a venovať im svoj čas rovnomerne, čo sa nám nie vždy darí podľa našich predstáv. Aj keď sme s manželkou perfektne zohratí a naše rodičovské aktivity dokonale koordinujeme, prídu situácie, keď zisťujeme, že na dve deti sú dvaja rodičia málo. Napríklad dnes v noci. Matýsek prebalený, napapaný a práve zaspával.

Kubkovi vo vedľajšej izbe sa niečo zlé prisnilo a rozplakal sa za maminkou. Skôr ako ho stačila upokojiť, zobudil sa Maťko, keď som ho mal už skoro uspatého, pribehol Kubík, ktorého mamička „opustila“, keď mu vynášala plný nočník. Krik z jednej strany, plač z druhej strany, obaja chalani hore, tato s mamou lietajú hore-dolu, panika, zmätok, chaos.

Mamičke sa podarilo Matýska uspať do dvoch hodín, Kubík vedľa s tatinkom zaspinkali rýchlejšie, štyri razy sa však zobudil, skontroloval, či je tato s ním, pritiahol si ho za ucho a ľahučkým spánkom pokračoval do štvrtej ráno, keď konečne tvrdo zaspal. Vstávali sme o šiestej. Odo mňa zatiaľ všetko, utekám do kuchyne, lebo obed už vonia. Ahojte!

A takto to u nás chodí. 🙂 Samozrejme, všetko zvládame, deti majú na celý deň vytvorený plnohodnotný program, ktorý ich neustále rozvíja, a my máme každý deň aj čas pre seba, na svoje záujmy, byt je dokonale uprataný, každý deň máme obed pozostávajúci z piatich chodov a spíme každú noc osem hodín v kuse. A takíto vtipní sme stále. 🙂

Zdraví vás najšťastnejšia rodinka na svete. A to nie je ironická poznámka, to je čistá pravda.

Romana, Robert, Kubko a Maťko