Už buď poslušný

To, čo nazývame „neposlušnosťou“ v období vzdoru, vo veku dvoch alebo troch rokov, býva prirodzenou súčasťou vývoja, keď sa dieťa vymedzuje voči svojmu okoliu. Je to jeho prirodzený prejav, keď samo seba začína vnímať ako indivíduum. Čo keď mu však vzdorovitosť vydrží podozrivo dlho?

Dôležité otázky:

Keď sa obdobie vzdoru pretiahne do štyroch a viac rokov, je potrebné sa nad touto životnou etapou dieťaťa ešte raz zamyslieť:

• Ako sme na dieťa reagovali, keď nás rôzne „pokúšalo“?

• Dali sme mu najavo, že ho milujeme stále, aj keď nás zlostí?

• Chápali sme, že je jeho prirodzeným právom „pokúšať našu lásku“, že na to má nárok, pretože to je nutná súčasť jeho vývoja?

Dieťaťu je potrebné dávať zároveň s láskou aj dôsledné hranice toho, kam až môže zájsť a kedy môže smerovať svoju často nečakane výbušnú životnú energiu.

Predstavte si, akú škodu môže urobiť divoká voda, keď sa len tak valí. A aká môže byť užitočná, keď je správne nasmerovaná. Je potrebné vodu z prietrže usmerniť do pomyselného koryta, aby si dieťa nakoniec nespravilo zo svojich prejavov vzdoru, ktoré sa javia ako „neposlušnosť“, nástroj na ovládanie dospelých. „Oni mi radšej vyhovejú, keď budem vytrvalo hnevať, nakoniec mi tú čokoládu kúpia…“ Nakoniec je síce po jeho, ale pod pokrievkou takej „výhry“ nájdeme veľa budúcich problémov…

Stavanie hrádze

To je moment, keď by si mali rodičia spytovať svedomie, či dokázali postaviť „divokej vode“ hrádzu, či ju dostatočne regulovali. Aby životná sila dieťaťa plynula tam, kam má, kde je to užitočné a nie zbytočné, kam to práve najľahšie ide.

Dôslednosť

Ak sa to zatiaľ nepodarilo, je potrebné s dôslednosťou začať čo najskôr: v kritických konfliktných situáciách sa nebudeme správať podľa dieťaťa (nepodľahneme jeho nátlaku), ale naopak, dieťa podľa nás: pomôžeme mu, aby sa udržalo pod kontrolou. Dáme mu najavo, že sa na nás ako na tých „veľkých“ môže spoľahnúť.

Neposlušnosť starších detí

Ak je obdobie vzdoru zvládnuté, prichádza obdobie, keď by dieťa malo byť stabilnejšie a niečo vydržať, zniesť určitú záťaž. Ak dieťa zlostí aj v tomto veku, môžeme to považovať za určitý druh komunikácie, kódovaného jazyka.

Je to tiesňový signál, ktorý dieťa vysiela. Podobne, ako keď malé dieťa plače, vie mamička rozlíšiť rôzne druhy plaču (hlad, pocikanie, nadúvanie, nespavosť…). Rovnako je to s neposlušnosťou. Je to prejav nepohody.

Čo nám chce dieťa neposlušnosťou povedať?

Keď si rodič položí túto otázku, je to z jeho strany veľmi užitočný krok.

V zásade môžeme nájsť tri hlavné korene problémov dieťaťa:

Vrodený temperament dieťaťa. Temperament súvisí so silou a s odolnosťou nervového systému, ktorú si prinášame na svet (navyše ho môže ovplyvňovať napr. predčasné narodenie a pod.) Niektoré deti sú od prírody dráždivejšie a urobiť s tým niečo je často celoživotná úloha. Úlohu tu zohráva nielen výchova, ale i pozdejšia sebavýchova človeka. „Neposlušnosť“ sa v takom prípade často prejavuje ako zvýšená unaviteľnosť, ktorú môžeme pozorovať všade rovnako, nezávisle od prostredia a prítomných ľudí.

Vzťah k matke. Ak sa dieťa necíti pevne zakotvené vo vzťahu k najdôležitejšej osobe svojho života, bude sa cítiť neisté, úzkostlivé, a preto môže mamičku provokovať k dôkazom lásky neposlušnosťou. V tej chvíli musí dať mamička jasne najavo, že síce neprijíma jeho správanie, ale jeho samotného áno. Nenechajte sa rozčúliť. Môžete skúsiť dieťa pevne objať a tým mu pomôcť prežiť všetky jeho „trápenia“, upokojiť ho a dať mu najavo, že ste tu preň (v tú chvíľu len a len pre neho alebo pre ňu) – nielen keď je poslušné, ale aj keď neposlúcha. Jeho neposlušnosť tým neschvaľujete, ale zároveň dávate najavo, že ho pre to ani nezavrhujete.

Interakcia medzi kľúčovými osobami. Celková citová atmosféra v rodine zohráva v živote dieťaťa veľkú úlohu. Ak bude mamička myšlienkami inde (uniká jej napríklad atestácia a byť s dieťatkom berie len ako povinnosť či stres), bude z toho napätá, podráždená. A to sa zákonite prenáša na dieťa, ktoré funguje citlivo ako barometer. Rovnako tak dieťa odráža pocity mamičky voči ďalším osobám v rodine. Najcitlivejšie sú vzťahy medzi mamičkou a oteckom a medzi mamičkou a svokrou. Nezhody medzi oteckom a ďalšími osobami malé dieťa už väčšinou toľko nevníma.

Ty za to nemôžeš!

Ako dať dieťaťu najavo, že moja nepohoda nesúvisí s ním, ale s niečím iným? Keď tomu už dieťa môže aspoň trochu rozumieť, môžeme mu to vysvetliť: s oteckom sme sa včera nemohli na niečom dohodnúť, to sa ťa však vôbec netýka, ani v najmenšom (aj keď je pravda niekde inde – organizácia času, čo kedy s dieťaťom a pod.).

Deti majú niekedy tendenciu upadnúť do psychosomatickej choroby: Organizmus dieťaťa má skúsenosť, že keď je choré, rodičia sa oň začnú láskyplne starať. V tom prípade je však namieste uvažovať o riešení problému s odborníkom.

Neposlúcha len niekde

Tento druh neposlušnosti poznáme, pretože sa objavuje v špecifickom prostredí: napríklad len doma a v škôlke je poslušné (môže to byť aj naopak, dieťa je doma v pohode, v škôlke si nevytvorí vzťah k nervóznej učiteľke, a preto neposlúcha…).

Častým posolstvom neposlušnosti je: všímaj sa ma, venuj sa mi, potrebujem ťa. Až keď sme si istí, že sme túto potrebu maximálne nasýtili, môžeme hľadať ďalšie príčiny…

Zaťatosť, trucovanie

Obdobie vzdoru je potrebné „prežiť“, ale pri neposlušnosti vo vyššom veku si už musíme klásť otázku, či dieťa neposlúcha pre niečo iné. „Často sa to stáva u detí rozvedených rodičov. Keď sa mamička nepekne vyjadruje o otcovi, môže (napríklad chlapec) otcovi ,držať stranu‘ – a mamičku tak bezdôvodne trestá,“ hovorí detský psychológ PhDr. Jaroslav Šturma. Aj v úplnej rodine, keď jeden rodič druhého ponižuje a koná bez lásky a úcty, môže sa zaťatosť objavovať u ďalších členov ponižovaného pohlavia.

Syndróm zavrhnutého rodiča

Ak je dieťa pod jednostranným rodičovským vplyvom, môže dôjsť k takzvanému vymytiu mozgu alebo syndrómu zavrhnutého rodiča. Týmto mechanizmom si dieťa zaisťuje prežitie svojho vnútorného sveta.

Viac či menej nevedome sa vzdá vzťahu s jedným rodičom: napríklad sa stotožní s hodnotením matky a otca odvrhne. Dlhodobá rozpoltenosť je neznesiteľná, nemôže zniesť, že jedného alebo druhého neustále „zraďuje“, až príde moment, keď sa definitívne prikloní na jednu stranu a druhého „vygumuje“. Aj také správanie môžeme považovať za „neposlušnosť“. Ťažko z neho však viniť dieťa…

Autor: Bc. Magdalena Holancová