Už ste skúsili bezplienkovú metódu?

Šla do toho aj Samantha Barreto, francúzska novinárka a matka osemnásťmesačnej dcéry. Najprv si všetko starostlivo naštudovala.

Bezplienková metóda stojí na štyroch princípoch:

1. Dôkladne poznať denný rytmus dieťaťa. Vypozorovať, kedy sa mu chce na malú alebo na veľkú potrebu, a šikovne ho posadiť na nočník alebo na záchod.
2. Dobre čítať v signáloch, ktoré dieťa vysiela. Každé dieťa je iné, niektoré sa v tejto situácii rozplače, iné ustrnie, spraví nejakú grimasu atď.
3. Dôverovať svojej intuícii, že dokáže odhaliť, kedy sa dieťaťu chce.
4. Stimulovať dieťa. Urobiť zvuk „číííí“, keď by sa malo vycikať, napodobniť zvuky pri tlačení, keď ide na veľkú potrebu.

Bezplienková metóda má zástancov väčšinou medzi ochrancami životného prostredia, ktorým prekáža to, že jednorazové plienky nie sú ekologické. Konvenuje aj tým, ktorí stavili na prirodzené „prírodné“ princípy pri výchove dieťaťa. Ak sa všetko podarí, naučí sa dieťa chodiť bez plienok nie v dvoch alebo troch rokoch, ale už v 18 mesiacoch.

Víkend naostro

Samantha si na svoj pokus vybrala daždivý víkend, keď sa s rodinou nikam nedalo ísť. Tu je jej svedectvo.

Sobota ráno – vzájomné prekvapenie

Moja dcéra trochu pozerala, keď som jej namiesto suchej plienky ráno po zobudení dala len bavlnené nohavice. Odmenila sa mi po svojom. Okamžite ma pocikala, keď mi sedela v lone a ja som ju kŕmila. Viditeľne ju to prekvapilo, netušila, čo sa to vlastne stalo. A ja som si nadávala, že mi to nenapadlo, pretože je logické, že ráno sa jej bude chcieť na malú potrebu. Okamžite som ju a seba prezliekla, ale prvá nehoda ma neodradila.

Sobota cez deň – falošný poplach

Všetko prebiehalo skoro ako zvyčajne. Skoro, pretože som ju ustavične pozorovala, či nevyšle nejaký signál. Dvakrát som si myslela, že už je to tu, a letela som s ňou na nočník. Ale bol to len falošný poplach. Potom sme to pre zmenu dvakrát zmeškali. Rozhodla som sa spraviť to, čo som vyčítala na rôznych fórach. Len čo sa pocikala, posadila som ju na nočník. Prečo? Aby si spojila vyprázdňovanie s nočníkom, aby sa to stalo automatickou záležitosťou. Tiež som skúšala stimuláciu s „čííí“, ale bez úspechu.

Sobota podvečer – malé víťazstvo

Konečne svetielko nádeje. Jasne mi dala najavo, že chce cikať, tým, že sa držala za nohavice a sama zamierila k nočníku. Ale nezvládli sme to, neusadila sa naň včas. Takže ďalšie prezliekanie a upratovanie. Ale v tom, že dala signál, som videla malé víťazstvo. Bohužiaľ, len na chvíľu. Pretože po pár minútach to prišlo, tentoraz sa jej však chcelo ísť na veľkú potrebu a ja som si vôbec nič nevšimla. Takže namiesto malého upratovania bolo na programe dňa upratovanie veľké.

Sobotná noc – prvá kapitulácia

Hoci som sa od skúsenejších dočítala, že noci bývajú v pohode, len je lepšie vystlať posteľ niečím, čo dobre saje, vzdala som to a nasadila jej jednorazovú plienku. Vstávať v noci ku každej nehode, to by som asi nezvládla.

Nedeľa – výsledok nič extra

Na druhý deň sme zaznamenali hneď sedem nehôd, z toho jednu veľkú. Bolo mi jasné, že za dva dni nemôžem čakať zázraky, ale viac voľného času som do toho investovať nemohla. Naše bezplienkové dobrodružstvo sa skončilo. Bez tejto osobnej skúsenosti by som však mala pocit, že som ako matka niečo zanedbala. Hlavne sa mi táto metóda zdala neuveriteľne náročná na čas. Vlastne som neustále len upratovala a číhala na prípadné signály. A to si neviem predstaviť, že by som to praktizovala ešte s menším dieťaťom. A už vôbec to nejde, ak matka pracuje. Ale jednu dôležitú vec som si uvedomila. Dnešné plienky sú natoľko dokonalé a úplne absorbujú vlhkosť, že si dieťa vlastne ani neuvedomuje, že sa pocikalo, teda čo sa s jeho telom deje. Už preto je fajn vyskúšať si, ako to ide bez plienok.

Čo si myslia odborníci

Odporúčajú, aby sa s touto metódou začalo, až keď má dieťa vyvinuté zvierače. Pri análnom zvierači je to vek medzi 18. a 21. mesiacom, pri močovom mechúre je to o niečo neskôr, okolo dvoch rokov.

Táto metóda má však aj iné úskalia než časovú náročnosť a ustavičné upratovanie. Dieťa sa pri nej stáva stredom pozornosti, čo pre jeho vývoj nie je práve najlepšie. „Po narodení dieťaťa a v prvých mesiacoch jeho života sa všetko točí okolo neho. Ale úloha rodičov spočíva v tom, aby ho z jeho kráľovského trónu pomaly zosadili. Malo by si postupne zvykať, že nie je stredom sveta,“ hovorí detská psychologička Anne Bacus. „Deti vychovávané ako stredobod pozornosti sa zle adaptujú, keď nastúpia do školy.“ Ďalšie úskalie, na ktoré odborníci upozorňujú, je fáza opozície, do ktorej sa dieťa dostáva okolo dvoch rokov a ktorá môže s výsledkami tejto metódy riadne zacvičiť.

Ale existuje aj zlatá stredná cesta. Nechať dieťa behať sem a tam bez plienok, keď je to možné, aby si uvedomovalo svoje telo a jeho pochody, a zvyšok času zostať pri plienkach – či už jednorazových, alebo látkových.