Vážna choroba či strata dieťaťa

Aj otec dieťaťa je celou situáciou väčšinou zasiahnutý, a veľmi silno, ale je dôležité, aby pomáhal matke sa so stratou vyrovnať. Niekedy ani on jej nedokáže pre silné pocity smútku a beznádeje účinne pomôcť a efektívne fungovať.Komplikovanejšia je situácia, keď sa na matku hnevá, je voči nej agresívny a zo straty dieťatka ju obviňuje. Tým matkinu psychiku, samozrejme, zhoršuje. Pri smrti alebo závažnom ochorení dieťaťa rodičia prechádzajú niekoľkými štádiami vyrovnania sa s touto udalosťou. Individuálne rozdiely súvisia s osobnostnými charakteristikami jedinca, jeho osobnou traumatickou záťažou z minulosti a ďalšími faktormi.

Reakcia rodiny na správu o závažnej chorobe u dieťaťa prechádza piatimi štádiami:

1. Štádium šoku – v tomto štádiu rodičia prežívajú pocity zmätku a môžu reagovať neprimerane, majú v sebe pocit chaosu.
2. Štádium popretia alebo útek zo situácie – rodičia majú pocit, že to nemôže byť pravda, že majú choré dieťa, neveria tomu, neskôr hľadajú nejaký účinný liek na chorobu dieťaťa, alternatívne postupy liečby, uchyľujú sa k magickému mysleniu.
3. Štádium zlosti, úzkosti a pocitov viny – v tomto štádiu rodičia hľadajú vinníka, ktorý môže za vzniknutú situáciu, za chorobu či úmrtie dieťaťa. Typické je, že hľadajú vinu u iných, najčastejšie u zdravotníkov (niečo určite zanedbali), alebo u druhého partnera. Objavujú sa depresie, sebaľútosť, pocit prázdnoty, ľutovanie i druhých a pocity viny (tie sú prítomné u viac ako štvrtiny rodičov).
4. Štádium rovnováhy – v tomto štádiu už dochádza k znižovaniu pocitov úzkosti, depresívne prežívanie je už menej intenzívne. Rodičia sú už väčšinou schopní lepšie a praktickejšie sa zapojiť do liečby svojho dieťaťa.
5. Štádium reorganizácie – dochádza k vyrovnaniu sa s chorobou dieťaťa, rodičia už dokážu prijať dieťa také, aké je. Aktívne a konštruktívne sa podieľajú na liečbe.

Niekedy však rodičia ustrnú v treťom štádiu s pretrvávajúcimi pocitmi viny, smútku a zlosti a bránia kvalitnej liečbe dieťaťa. Tieto pocity môžu mať podiel na vzniku partnerskej krízy, zvlášť ak sa partneri vzájomne obviňujú zo vzniknutej situácie. Táto kríza môže bez odbornej pomoci viesť k rozpadu rodiny.

Občas sa objavuje vyhýbavé správanie, keď sa rodičia vyhýbajú všetkým veciam, miestam a udalostiam, ktoré im môžu pripomínať okolnosti ochorenia či úmrtie dieťaťa.

So závažným postihnutím či smrťou sa lepšie vyrovnáva rodina, ktorá má aspoň jedno zdravé dieťa a kde je kvalitný a fungujúci partnerský vzťah.

Dôležitá je pre matku i celú rodinu psychoterapeutická pomoc, ktorá by mala začať čo najskôr. Zo začiatku formou krátkodobej krízovej intervencie, po ktorej je vhodné zvážiť, ako je traumatickou udalosťou zasiahnutá celá rodina.
Ak psychické ťažkosti pretrvávajú, najmä depresie, únava, pocit bezmocnosti a straty, je vhodné, aby nasledovala dlhodobá psychoterapeutická pomoc. Buď rodine ako celku, alebo jej jednotlivým členom. Psychoterapeutická pomoc poskytnutá včas môže zabrániť dlhodobým následkom prežitej traumy.