Veronika Vojta: Najsilnejšia zbraň pri vojtovke je materská láska

Vojtova metóda reflexnej lokomócie je špeciálny princíp „cvičenia“, ktorý sa používa na liečbu telesných a psychických porúch. Spočíva v aktivácii vrodených pohybových vzorcov tlakom na určité miesta alebo naťahovaním niektorých svalov. Využíva sa pri poruchách pohybového aparátu dojčiat, batoliat, detí i dospelých.

Hlavnou zásadou cvičenia je, že nesmie bolieť. Bolesť je totiž kontraproduktívna, pretože blokuje správny prenos informácií do centrálneho nervového systému, ktorý chceme cvičením stimulovať.

Hovoríte, že cvičenie nebolí, tak aký je to teda pocit?

Petra: „Ak máte nejakú pohybovú poruchu, je pre vás každý pohyb namáhavý. Napríklad pre dieťa s DMO je pohyb namáhavý a prakticky nedokáže napodobniť pohyby zdravého človeka. V priebehu cvičenia sa odrazu priblíži tomu „normálu“. Dá sa to prirovnať k pocitu, akoby ste dvíhali dvojnásobok vlastnej váhy. Navyše keď máte nejakú časť tela zasiahnutú poruchou, nevnímate ju ako zdravú a nemáte k nej vzťah.

Ukážme si to na príklade päťročného dieťaťa, ktoré nelezie a ani sa neotočí na bruško, ale už vníma svoje okolie, má už nejakú predstavu o svojom tele. Lenže tá je skreslená a môže byť preň stresujúca, keď ho položíte na bruško a tlakom sa ho snažíte prinútiť k pohybu, ktorý nepozná a neovláda. Prirovnala by som to asi k pocitu, keď ste zvyknutí nosiť topánky a odrazu začnete chodiť bosí. Prvý krok je nezvyklý a vlastne sa musíte naučiť znovu chodiť.

Pretože som aj terapeut, viem, že v prvom rade je dôležité, aby rodič prijal myšlienku, že dieťa „netýra“. Jednému som teda poradila, aby si to vyskúšal sám a zistil, ako sa dieťa približne cíti. Potom mi rozprával, že bezprostredne po cvičení sa mu uľavilo, ale že počas cvičenia mal pocit, že má na hrudníku niesť nejaké ťažké zviera – napríklad kenguru v kanadách – a smial sa. Zistil tak, že dieťa to nebolí a pochopil, že toto cvičenie dieťaťu pomôže.

Prečo teda bábätká plačú?

Veronika a Petra: Väčšie dieťa pri terapii upozorní, že mu je niečo nepríjemné alebo cíti bolesť. Na to musí terapeut zareagovať zmenou terapie, pretože bolieť to nesmie. A každá matka vie, že dieťa na svoje potreby upozorňuje plačom, inak komunikovať s okolitým svetom nevie.

Veronika: Je logické, že dieťa plače, je prirodzene zvedavé, chce sa hýbať a objavovať svet okolo neho. Doteraz sa hýbalo, aj keď možno obmedzene, tak, ako chcelo, a teraz príde niekto, kto ho pokladá do pozícií, drží mu hlavu na jednej strane. Ani mne by sa nepáčilo, keby ma niekto nútil dívať sa tam, kam nechcem, ležať, keď chcem liezť a maznať sa s mamou. Tiež by ma to hnevalo.

Môže mať dieťa po cvičení psychické problémy?

Veronika: Stáva sa to výnimočne vo vzácnych prípadoch, napríklad ak je cvičenie praktizované pri kontraindikovaných problémoch – to sú napríklad poruchy autistického spektra. V prvom rade sa však s cvičením musí vyrovnať rodič, aby pochopil dôležitosť pravidelného cvičenia, a ten musí byť schopný zareagovať pozitívne na plač dieťaťa.

Veronika: Terapeut musí rodičovi vysvetliť dôležitosť terapie a pomôcť mu, aby ju s dieťaťom dobre cvičil. Môže si zo začiatku poplakať, ale mohlo by sa stať, že by neskôr plakala celá rodina, keď dieťa nebude chodiť, hrať futbal, tancovať…

Petra: Profesor Vojta hovoril: „Matka intuitívne pracuje vždy správne a dieťa od nej liečbu rovnakým spôsobom prijíma.“ Jeho slovám som rozumela celé detstvo, keď som pri cvičení presne vycítila u terapeuta alebo rodiča pokoj, ale aj nervozitu, hnev, roztržitosť. Keď neboli pokojní alebo dostatočne motivovaní tým, že cvičenie mi pomôže, strácala som dôveru, strácal sa kontakt, cvičenie nefungovalo, a aj keď som bola úplne pokojná, chcela som tiež plakať.

Ako sa teda pri cvičení na dieťa „napojiť“?

Veronika: Od počiatku dbajte na to, aby ste vždy cvičili v pokoji, s istotou, že to dieťaťu pomôže. Pri cvičení s dieťaťom hovorte a vysvetľujte mu, čo sa deje, čo budete robiť a ako. Na začiatok cvičenia ho upozornite a povedzte mu aj, kedy s cvičením skončíte. Umožnite mu pochopiť, že po cvičení sa zase môže hrať.

Čítajte tiež:

• Vojtova metoda
• Pohybové aktivity podľa veku alebo Kedy má dieťa vedieť kotúľ?
• 5 nebezpečných vecí, ktoré by sme mali deťom dovoliť

Nie je to zbytočné? Také malé dieťa to predsa ešte nemôže pochopiť…

Veronika a Petra: Myslíte, že tomu nebude rozumieť? Verte, že bude. Odmalička naň hovoríte, opisujete mu svet, sprevádzate ho radosťami a nástrahami, delíte sa s ním o svoje pocity. Tak to robte aj pri terapii: „Teraz budeme cvičiť, aby ťa telíčko poslúchalo… Viem, že je to nepríjemné, ale viem aj to, že si šikovníček, spolu to zvládneme a potom sa pôjdeme hrať…“

Ako hovoril prof. Vojta terapeutom: „Terapiu robia funkčnou až emócie.“ Mal na mysli materskú lásku. Tá je v terapii najsilnejšia zbraň. Nezabudnite na ňu a nenechajte ju umlčať! Pomôže vám cvičením ľahšie preplávať…

Veronika Walther Vojta (Starnberg)

je dcérou profesora Václava Vojtu (1917–2000) a rovnako ako jej dvaja bratia sa pod vplyvom otca stala fyzioterapeutkou a Vojtova metóda je základom ich praxe. Ich príbeh pripomenula v roku 2017 v dokumente Deti Václava Vojty dokumentaristka Olga Špátová. Pri jeho natáčaní vznikla spontánne rovnomenná iniciatíva DETI VÁCLAVA VOJTY (www.vaclavvojta.com), ktorá sa zaoberá funkčnou medializáciou Vojtovej metódy a poskytuje všestrannú psychologickú, poradenskú i terapeutickú pomoc rodinám detí v terapii Vojtovou metódou.

Petra Fridrichová

si ako dieťa sama vyskúšala, čo znamená podstupovať Vojtovu terapiu. Teraz sama pracuje ako terapeutka postihnutých detí a je tiež autorkou a koordinátorkou akcií iniciatívy Deti Václava Vojty.

Václav Vojta

(1917 – 2000) Profesor detskej neurológie po dôkladnom pozorovaní detí so spastickou detskou mozgovou obrnou koncipoval v 50. rokoch spôsob terapie detí s poruchami hybnosti, ktorý vošiel do dejín medicíny ako „Vojtova metóda“. Je zároveň autorom včasnej diagnostiky pohybových porúch u dojčiat.