Viktória v 25. tt: Zo Smoleníc do Plaveckého Petra

TEHUĽKA LIVE! VIKTÓRIA „Posledný výlet“ do Paríža padol, ale „posledná“ turistika nakoniec vyšla. 🙂 Síce som váhala až do o päť dvanásť, ale spoza zväčšujúceho sa brucha na chvíľu vykuklo moje staré ja a šli sme na vec.

Zdroj: archiv redakce

Foto: Julia Soos, www.juliasoos.sk

Prečo som vlastne váhala? No, je toho viac. Základom sú dobré rady a všeobecné presvedčenie, čo by taká tehotná žena mala či nemala. Akokoľvek sa tomu bránim a snažím sa riadiť inštinktom a vnútornými pocitmi, kdesi v pozadí to stále vrzúka a vynárajú sa pochybnosti. Myšlienky, či neubližujem bábätku, či to nepreháňam, či by som radšej predsa len nemala pokúšať šťastie a podobne. Pochybnosti o mojej vlastnej súdnosti ma potom mátajú a prinášajú nepokoj mojej duši.

Nepovažujem sa za dobrodruha. Nemyslím si, že sa púšťam do nadmerného rizika. Keďže som sa cez všetky doterajšie dobrodružstvá dopracovala až k tridsiatemu roku života, asi som predsa len niečo urobila správne. Viem, že dokážem zvážiť situáciu, svoje možnosti a predvídať možné následky. Prečo by som sa potom mala zrazu spoliehať viac na mienku druhých ako na svoju? Súhlasím, tehotenská demencia nie je práve niečo, čo mi hrá do karát. 😉 No hoci sem-tam niečo zabudnem, ešte stále si uvedomujem, že vo mne rastie dieťa, a mám pocit, že sa zbližujeme čoraz viac.

Môj prístup k potenciálne nebezpečným situáciám, pocit zodpovednosti sa tehotenstvom nezmenšil, naopak. Rozšírila som pole pôsobnosti na malú chobotnicu v mojom bruchu. Napriek týmto faktom mnou pred plánovanou turistikou zmietali zmiešané pocity. Zvládnem to? Čo ak nebudem vládať? Som už dostatočne zdravá? Nie je vonku príliš zima? Som už v šiestom mesiaci, nemala by som radšej sedieť doma s vyloženými nohami? A a a.

Povinnosti posledných týždňov, nedostatok sebarealizácie a ustavičné pochybnosti o vlastných schopnostiach ma uvrhli do nepríjemného stavu letargie. Som zvyknutá nepoddávať sa a rozhodovať podľa seba. Viem sa prispôsobiť, keď treba, ale odmietam kvôli tomu obetovať samu seba. Teraz som sa na mňa však prilepil pocit, že už to nie som ja a ani už asi nebudem. Že tá malá morská príšerka ma celú pohltí. Hrôza pomyslieť, že by také niečo mohlo urobiť to nevinné stvorenie. 🙂

Bolo treba sa len trochu pozbierať, nájsť stratenú vieru v seba a vykročiť. Veď nemusím na turistike dostať rýchlostnú prémiu, oblečiem sa primerane počasiu a keď budem unavená, tak si oddýchnem a pôjdem ďalej. Aké jednoduché. A predsa mi trvalo pár dní, kým som na to prišla… 🙂 A tak aj bolo.

Čítajte tiež:

V zásade malú túru sme začali rannou cestou autobusom do Smoleníc, kde sme okolo Smolenického zámku začali stúpať do kopca smerom na najvyšší vrch Malých Karpát – Záruby. Veľmi vznešený názov pre kopček s nadmorskou výškou okolo 750 mnm. 🙂 Predpoveď počasia tentoraz sklamala, slniečko svietilo na niekoho iného, kým my sme sa motali viac-menej v hmle.

Našťastie na hrebeni sem-tam začalo presvitať pomedzi mraky, a tak sme mali aj nejaký ten výhľad. Zo Zárub sme zišli na hrad Ostrý kameň a odtiaľ okolo priehrady Buková sme sa krásnym údolím domotali do Plaveckého Petra. Úžasné. 🙂 Ako málo stačí, aby som sa cítila dobre! Síce som smerom nahor fučala tak, akoby som v živote nikam nevyliezla, síce ma ku koncu už pobolievali kríže a podchvíľou som oddychovala, ale zvládla som to. Prekonala som obavy a vrátila som si sebaistotu. A moja malá chobotnica sa mala určite ako vo vate, lebo sa ani raz nesťažovala. 😉

Viktória je v 25. týždni tehotenstva. Chcete vedieť, čo sa v tomto týždni deje s vaším telom?