Vyživovacia povinnosť medzi rodičmi a deťmi

Aktuálne články nájdete tu:

• Mamičky pozor! Od roku 2012 je vyššia materská
• Rodičovský príspevok po novom

Zákon o rodine stanovuje, že vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom trvá dovtedy, kým deti nie sú samy schopné sa živiť. Treba upozorniť, že nie je určená nijaká veková hranica, po ktorú si treba vyživovaciu povinnosť plniť. Niekedy sa nesprávne uvádza vek 26 rokov, do ktorého sa maximálne vyplácajú rôzne dávky štátnej sociálnej podpory, ale rovnako ako dosiahnutie plnoletosti v osemnástom roku veku dieťaťa to nemá na trvanie vyživovacej povinnosti nijaký vplyv. Vo výnimočných prípadoch (ťažko postihnuté deti) môže vyživovacia povinnosť trvať celý život, naproti tomu si možno predstaviť situáciu, keď dieťa skončí školskú dochádzku a nastúpi do zamestnania už pred svojím 18. rokom. Schopnosť dieťaťa samostatne sa živiť ako kritérium zániku vyživovacej povinnosti sa posudzuje predovšetkým objektívne, dieťa spravidla nie je schopné samo sa živiť, kým sa riadne pripravuje formou štúdia na svoje budúce povolanie (typicky stredoškolským alebo vysokoškolským štúdiom).

O výške výživného zákon uvádza, že obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov s tým, že pri určovaní rozsahu ich vyživovacej povinnosti sa prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Pri určovaní výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako i na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Pri hodnotení schopností, možností a majetkových pomerov povinného súd skúma, či sa povinný nevzdal bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania alebo zárobkovej činnosti, alebo majetkového prospechu, prípadne či nepodstupuje neprimerané majetkové riziká.

Tieto pravidlá sa uplatňujú vždy, teda aj v situácii, keď rodičia dieťaťa spolu nežijú. Ak žijú rodičia spolu, prihliadne sa i na starostlivosť rodičov o spoločnú domácnosť. Treba zdôrazniť, že „možnosti a schopnosti“ rodičov platiť výživné sa posudzujú prísne, nie je preto relevantné, že rodič nijaké príjmy zo závislej činnosti alebo z podnikania nevykazuje, alebo je dokonca účtovne v strate. V takom prípade sa zisťuje, aký zárobok by mohol vzhľadom na svoje osobné pomery, najvyššiu dosiahnutú kvalifikáciu, schopnosti a znalosti dosahovať, v praxi súdy preverujú tvrdenia rodičov dopytmi, napr. na úrade práce a ministerstve práce a sociálnych vecí.

O výživné treba zásadne žiadať na súde včas. Právo na výživné sa síce nepremlčiava, dá sa však priznať (v prípade starších detí) len odo dňa začatia súdneho konania; pri výživnom pre nezaopatrené deti aj za dobu najviac troch rokov spätne odo dňa podania žaloby.

V konaní o výživné sa súdy vždy pokúšajú o dohodu medzi rodičmi a deťmi, ak sa rozhoduje o výživnom pre nezaopatrené deti, ktoré musí v konaní povinne zastupovať zvláštny opatrovník (najčastejšie príslušný orgán obce), s dohodou musí súhlasiť aj opatrovník dieťaťa a, samozrejme, ju musí schváliť svojím rozsudkom súd. Pretože pri rozhodovaní o výživnom sa vykonáva úprava na pomerne dlhý čas do budúcnosti, je stanovené pravidlo, podľa ktorého, ak sa zmenia pomery (a to na strane rodičov alebo dieťaťa), môže súd i bez návrhu zmeniť dohody a súdne rozhodnutie o výživnom pre nezaopatrené deti. Ak príde k zrušeniu alebo zníženiu tohto výživného za minulé obdobie, spotrebované výživné sa nevracia.

Ako sme už uviedli, nielen rodičia voči svojim deťom, ale aj deti voči svojim rodičom majú vyživovaciu povinnosť, táto povinnosť nastupuje iba v prípade, že deti sú schopné samy sa živiť a že rodičia túto pomoc potrebujú (táto povinnosť sa realizuje napríklad v prípade choroby rodiča a jeho staroby). Každé dieťa plní túto vyživovaciu povinnosť takým dielom, aký zodpovedá pomeru jeho schopností, možností a majetkových pomerov k schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom ostatných detí. Ak teda majú rodičia viac detí, nemusí byť vyživovacia povinnosť, ak ju deti neplnia dobrovoľne, súdom stanovená všetkým deťom rovnako, vždy záleží na pomeroch konkrétneho dieťaťa. V praxi sú však takéto žaloby výnimočné.