Zajakávanie je problém hlavne u chlapčekov! Prečo?

Bojuje so sebou, žmurká očami, robí grimasy, kadejako sa ošíva, akoby si chcelo pomôcť inými telesnými partiami. Len čo si jeho úsilie všimne okolie, vyjadrovanie dieťaťa sa ešte zhorší. Naopak, keď si hovorí samo pre seba alebo šepká, či spieva, hlásky a slovíčka vyslovuje normálne. To všetko ku zajakávaniu, teda poruche plynulosti reči, ktorá je očividná predovšetkým v dialógu, patrí.

Sú na vine gény?

Zajakávanie sa prejavuje okolo tretieho roku dieťaťa, keď začína tvoriť vety. Schopnosť hovoriť zaostáva za schopnosťou rozumieť. Druhým kritickým obdobím je potom nástup do školy, neskôr je to už viac-menej výnimka. Ťažkosti majú viac chlapci než dievčatá (približne 3 : 1). V roku 2010 boli publikované výsledky štúdie, ktorej spoluautorom je americký genetik a špecialista na komunikačné problémy Dennis Drayana. Z nej vyplýva, že u ľudí, ktorí sa stretávajú s rečovými problémami, boli objavené špecifické genetické mutácie, presnejšie defekty v troch génoch, ktoré môžu byť práve príčinou rečových porúch. Tie sa môžu prejaviť, ale aj nemusia. Prečo, to nie je známe.

Isté sú len rizikové faktory: Zajakávanie niekoho z blízkych príbuzných, mužské pohlavie, pretrvávajúce ťažkosti s rečou, ktoré sa zhoršujú. „Naopak, závažné udalosti v živote malého dieťaťa, ako je úmrtie v rodine, sťahovanie, nie sú samy osebe spúšťačom zajakávania,“ tvrdí francúzska špecialistka na túto poruchu Véronique Aumont-Boucand.

Samo to prejde len občas

Z piatich detí, ktoré sa zajakávajú, s tým štyri spontánne prestanú do siedmich rokov. Nedá sa však vopred zaručiť, či v tom-ktorom prípade ide len o prechodnú záležitosť, a tak je potrebné navštíviť špecialistu, lekára-foniatra, prípadne klinického logopéda. Netreba strácať čas, malo by to byť ešte v predškolskom veku. Rodičia by nemali váhať pre obavy z nasledujúcej liečby. Naopak, odborník s nimi detailne preberie všetky okolnosti a hlavne poradí, čo ďalej. Predovšetkým odporučí, čo robiť, ako môžu dieťaťu pomôcť a čím mu ublížia. Problémy v komunikácii sa totiž týkajú oboch zúčastnených strán.

Rady sú skôr brzdou

Tiež sa dozvedia, čomu sa vyhnúť. Samozrejme, že dieťaťu chyby v reči nevyčítame a k celej záležitosti nepristupujeme tak, akoby záležalo len na jeho vôli snažiť sa správne hovoriť. Vety typu „Včera si hovoril tak pekne, prečo nie aj dnes?“ ho len zraňujú. Rovnako „dobré“ rady ako „hovor pomaly, dýchaj, zopakuj mi to bez zakoktania“ sú v tomto prípade kontraproduktívne. Čím viac sa dieťa bude na hovorenie sústrediť, tým sa bude zajakávanie zhoršovať a môže dôjsť až ku vzniku logofóbie, teda obavy z neúspechu vlastného rečového prejavu.

Čítajte tiež:

• Čo dokáže rozprávka alebo aj draky nás učia hovoriť
• Vývoj reči a nástup do škôlky
• Prečo zákazy prospievajú detskej inteligencii

Pomáha trpezlivé sprevádzanie

Dospelý by mal v sebe nájsť dostatok trpezlivosti a byť pozorným a chápavým poslucháčom. Priblížiť sa dieťaťu, nepozerať naň z výšky, čupnúť si k nemu, nadviazať očný kontakt. Bez náhlenia by mal vypočuť jeho slovný prejav, dopriať mu čas na vyjadrenie. Môže mu aj nenápadne pomôcť vhodným výrazom, doplniť vetu, ktorá sa mu nedarí. Robíme to v pokoji, pomaly, nenápadne sa ho pýtame, čo chce povedať, ponúkame mu možnosti.  Netlačíme, ale ani nenechávame zbytočné prestávky, ktoré by dieťa na jeho rečovú nedostatočnosť upozornili. Tiež sa ho nesnažíme v dobrej vôli odviesť od témy. Nevypovedané ho ešte viac traumatizuje. Naopak, dáme mu najavo, že jeho ťažkosti chápeme a chceme mu pomôcť. Vezmeme ho do náručia, podporíme ho a ochránime. Nedopustíme, aby sa mu ostatné deti posmievali alebo aby pútal nežiaducu pozornosť dospelých.

To však neznamená, že dieťa budeme izolovať a držať v bavlnke. Zapojíme ho do všetkých aktivít, nevylúčime zo spoločenského života, ale ani ho doň nenútime, dáme mu na výber. Správny prístup rodičov je pri náprave kľúčový. Ak domáce opatrenia nepomôžu a do pol roka nenastane zlepšenie, ale naopak, zajakávanie sa ešte zhorší, je potrebná liečba. Vyžaduje si plné nasadenie rodičov, ktorí pod vedením špecialistu ostávajú hlavnými strojcami úspechu svojho dieťaťa.

Hlavne nič nedramatizovať

Svoje si s koktaním syna prežila aj Mária. „Keď mal dva a pol roka, občas sa zajakával. Zašli sme k lekárovi, ale nezlepšilo sa to, naopak, v piatich už koktal permanentne. Tak sme navštívili ďalšieho špecialistu. Dotklo sa ma to, vyčítala som si, že som zlá matka, pátrala som, kde som spravila chybu. Jednoducho som si to veľmi vyčítala, čo nebolo správne. Preto som začala na sebe pracovať, naučila som sa upokojiť a nedramatizovať to. Čoskoro sa zlepšil aj náš syn, už sa tak nevykrúcal, keď chcel niečo povedať. Dnes má sedem, nezajakáva sa a sám prišiel s tým, že už nechce chodiť k rečovému špecialistovi. Namiesto toho neustále rozpráva, čo zaujímavé sa v ten deň stalo v škole.“