Zuzana po pôrode: Lepšie miesto pre všetkých
TEHUĽKA LIVE! ZUZANA Veľakrát sa zamyslím, uvedomím si a teraz cítim potrebu i verejne vyjadriť svoj obdiv všetkým postihnutým ľuďom. Všeobecne.
Zdroj: archiv redakceFoto z ateliéru Ina Foto, www.inafoto.sk
No keďže píšem na „maminkovsko-bábätkovský portál“, vyjadrujem svoje veľké uznanie najmä hendikepovaným matkám, ktoré dokážu svoje deti vychovať bez cudzej pomoci. Pričom je jedno, o aký druh postihnutia či „znevýhodnenia“ ide. Ja teraz konkrétne „narážam“ na matky bez rúk (alebo tie, ktoré svoje ruky používať nedokážu), ktoré zvládajú svoje dieťa prebaliť, nakŕmiť, skrátka sa oň plnohodnotne postarať. Nohami, telom…
Zo mňa sa totiž v posledných týždňoch stala úplná „majsterka multitaskingu“ – plne využívam nielen svoje ruky, no i nohy. Napríklad na kŕmenie. Viem, môže to znieť – no – prinajmenšom nehygienicky, ale keď chalanov naraz kŕmim z fľašky a jednému začne „klinkať“ hlava, musím mu ju nejakým spôsobom podoprieť. A tak použijem nohu. A keď dávam jedného jednou rukou odgrgnúť, zatiaľ čo druhý ešte maškrtí, použijem nohu, ruku a vlastne i celú hruď. Prebaľujem občas tiež jednou rukou a niekedy si želám, aby som aspoň na jeden jedinký deň bola chobotnicou.:) (Teda človekom chobotnicou: Ako sa volala tá čarodejnica z Ariel – hm, teraz rozmýšľajte so mnou!:-))
A práve z tohto dôvodu, v týchto dňoch, ešte častejšie myslím na matky, ktoré tie ruky či nohy nemajú a zvládajú to i bez nich…
Môj obdiv smeruje tiež k matkám nevidomým, nepočujúcim… Všetkým matkám s akýmikoľvek postihnutiami, obmedzeniami a chorobami. Všetkým tým, ktoré sa so svojim hendikepom dokážu popasovať a dať svojmu dieťaťu zo seba to najlepšie: Ozaj, Vám, môj VEĽKÝ OBDIV A ÚCTA!!!!
No i z opačnej strany: Môj obdiv patrí i ľuďom, ktorí majú postihnuté deti a dokážu sa s tým, na jednej strane vyrovnať (ostať silní a jednotní ako rodičia i partneri, respektíve vyrovnať sa často práve i so stratou toho druhého, slabšieho článku, ktorý tú záťaž neuniesol) a na druhej strane svojim deťom vytvoriť prostredie a podmienky. Venovať sa im a „pobiť sa“ s často negatívnymi postojmi či pohľadmi okolitého sveta. Poradiť si s bariérami (fyzickými i psychickými), ktoré kladie týmto ľuďom spoločnosť i systém a vychovať zo svojich detí šťastných, vyrovnaných a sebavedomých jedincov, ktorí sú so svojim postihnutím zžití a dokážu v dospelosti za seba bojovať ďalej. (Žiaľ, systém je nastavený tak, že väčšinou bojovať musia.)
Na Babywebe tiež nájdete:
Moja staršia dcéra bola včera v meste. Zobrala ju na doobedie moja mamina, aby jej urobila nejaký pekný program a aby nám dala čas trochu si vydýchnuť. (Je to ozaj citeľný rozdiel mať doma o dieťa menej: Keď som mala prvú malú, hovorila som si, že byť matkou je náročné. Keď sa k nej pridala druhá, mohla som zodpovedne vyhlásiť, že byť matkou jednému dieťaťu je „med lízať“. :-))
No ale späť do mesta – konkrétne na Hlavné námestie v Bratislave. Cez víkend sa tu totiž konali letné kreatívne dielničky pre deti pod názvom Kde bolo, tam bolo. Bolo však treba vopred sa na ne zaregistrovať cez počítač. A žiaľ – respektíve v tomto prípade našťastie – všetky atraktívne workshopy typu maľovanie, dizajn či móda boli obsadené. Ostal už iba jeden – zjavne nie až natoľko populárny s názvom Počujko alebo Ako vnímajú svet nepočujúci. (Týmto chcem naznačiť, že ani ja nie som taká „úžasná“, ako môže niekedy z mojich článkov vyznievať, a tiež by som (vtedy) „za normálnych okolností“ malú zapísala radšej na niečo iné. Lebo v mojej hlave bežali otázky ako: Bude ju to baviť? Čo tam bude robiť? Žiaľ, nie som natoľko osvietená aby mojou prvou myšlienkou bolo, že ju to azda niečo naučí, že ju to povedie k solidarite a najmä tolerantnosti, že to z nej vychová ešte lepšieho človeka a ukáže jej to, čo jej možno ja ukázať neviem či nedokážem. Tieto myšlienky prišli až ako druhotná reakcia na túto správu. A možno sa i trochu hanbím, že nenaskočili hneď…)
Moja dcéra sa vrátila nadšená a ešte vo dverách ma obdarila krásnou pesničkou, ktorú ju tam naučili. Mám len sprostredkované informácie od mamy a dcéry, no tento workshop viedli „veľmi sympatickí manželia ktorí majú malého syna so sluchovým postihnutím„. A títo obdivuhodní ľudia sa nielenže zvládajú venovať jemu, dokonale sa naučili znakovú reč, no zvládli ešte vytvoriť i tento kreatívny a zaujímavý program pre deti. Program, ktorým deťom priblížili svet nepočujúcich. Program, ktorým im ukázali dôležitosť „vidieť“. Neviem, či takéto akcie usporadúvajú pravidelne, žiaľ, nebola som tam, aby som sa ich na to spýtala, no dúfam, že áno a držím im v tom päste! Určite i takýmto spôsobom dopomôžu k tomu, aby sa náš svet stal lepším miestom pre ich syna a ostatných, rovnako znevýhodnených ľudí.
Opäť to teda zakončím tak mamičkovsky, respektíve „bájkovsky“ – t. j. poučením na záver :-): Skúsme sa všetci nad sebou zamyslieť! Ako vnímame hendikepovaných ľudí my? Ako sa k nim správame? Ako vychovávame v tomto ohľade naše deti? Skúsme si vážiť viac to, že sme zdraví, že sú zdravé naše deti, neberme to ako samozrejmosť a najmä – snažme sa pomáhať tým, čo toto šťastie nemali. Snažme sa uľahčiť im to, pomôcť im, viesť naše deti k tomu, aby tento postoj zaujali i ony. Nikdy totiž nevieme, čo sa deje za dverami škôl a škôlok, často sú šikanované i úplne „normálne“, zdravé deti. Čo potom tie „iné“?
Teraz zopakujem poslednú vetu z predchádzajúceho odseku. A možno to vyznie ako klišé, ale dôležité klišé: Pokúsme sa spoločnými silami urobiť tento svet lepším miestom. Pre nás všetkých…
