Zuzana po pôrode: Lúčenie?

Foto z ateliéru Ina Foto, www.inafoto.sk

Ubehlo deväť mesiacov môjho „požehnaného stavu“, i prvé týždne nového statusu. Chlapci už budú mať onedlho dva mesiace. Titul „Tehuľka live“ mi už teda ozaj niekoľko nedieľ neprináleží a budem ho musieť (voľky-nevoľky:-)) prenechať vhodnejšej kandidátke. 🙂

No s radosťou Vám oznamujem, že sa s Vami lúčim iba z pozície tehuľky a s najväčšou pravdepodobnosťou Vás budem naďalej občasne (s nepravidelnou intenzitou) obšťastňovať (alebo možno i otravovať :-)) svojimi myšlienkovými pochodmi, subjektívnymi pocitmi a názormi a pestrými príbehmi zo svojho bohatého života.
Len už teda asi pod inou hlavičkou (čo však necháme na redakcii portálu :-)).

Vynasnažím sa neurobiť z tohto článku ďakovnú reč na spôsob výherkyne ceny filmovej akadémie ani dojemný prejav víťazky titulu Miss World.

Je tu však čas poďakovať sa. Ak ste však – ako ja – človekom, ktorý pri čítaní knižiek preskakuje stránky s poďakovaniami (tie sú predsa len väčšinou písané pre tých, ktorí v nich nájdu svoje meno), nepreskakujte ešte hneď na ďalší odsek! Zoberiem to teda takto od konečného článku procesu a ako prvé ďakujem práve Vám. 🙂 Ďakujem všetkým čitateľkám a čitateľom Babywebu; ďakujem, že ste boli so mnou, že ste so mnou prežívali moje radosti i strasti, ďakujem Vám za virtuálnu podporu v ťažkých chvíľach (verím v kolektívnu energiu 🙂 a tiež za Vaše reakcie na články – veľmi si ich cením – pozitívne i negatívne, aspoň viem, že nepíšem len pre seba. (Zasmiala som sa, aký je ten svet malý, keď sa ma pred pár mesiacmi mamička Margarétky zo škôlky opýtala, či som to ja tá tehuľa z internetu :-)). Skrátka, ĎAKUJEM.

(Teraz už môžete preskočiť tento odsek. 🙂

A už poporiadku:

(Tak by som vlastne asi na úplnom začiatku mala zaďakovať manželovi a sebe, že sa nám „zadarilo“… :-))

Ďakujem redakcii Babywebu – ľuďom, ktorí so mnou elektronicky komunikovali – pani Nádvorníkovej a pani Truksovej – a vďaka ktorým som sa dostala až do Vaších počítačov či iných elektronických zariadení. Ďakujem, že ste ma vybrali, ďakujem za odmenu i milé slová, ďakujem Vám za podporu a porozumenie v ťažkých chvíľach.

Tiež ďakujem milým paniam z firmy Merck, ktoré k vitamínom, ktoré mi zasielali, pribalili i milý list, ktorý ma potešil.

Ďakujem všetkým, čo sa o mňa starali a zaujímali počas tehotenstva a pôrodu, všetkým svojim známym a kamarátom. Haw, An, mám Vás rada, je mi ľúto, že na seba nemáme už toľko času (a bude ho ešte menej keď sa i Tebe, Haw, narodí tá „malá Bodka“) aj to, že často neodpovedám na esemesky či maily. (Nie preto, že by som na Teba, An, nemyslela. Veď ty vieš. :-))

No a najmä svojej rodine. Mami, oci, Vy tiež viete, našťastie to stále dokážeme i bez slov. A dúfam, že to tak i navždy ostane (samozrejme, nie doslovne:-)).

Vďaka patrí mojej pani gynekologičke.

A v neposlednom rade všetkým doktorom a sestrám. Teda najmä tým ľudským (nedá mi zas „nepodpichnúť“, že ostatní si iba robili svoju prácu. Alebo ešte menej. Áno, možno som „ješitná“ (áno, som), ale ešte vždy ma to škrie… Ďakujem teda šikovnej pani anestéziologičke, ďakujem milým sestričkám z Kramárov; najmä dvom – sestričke Timei z ôsmeho poschodia za jej podporu, ľudský prístup, osobné príbehy a radosť zo života. A ešte jednej milej sestričke z deviateho poschodia (jej meno som, žiaľ, nepostrehla), ktorá zvládala prácu za desať sestier, bola vždy všade, neuveriteľne energická, ústretová, rýchla. A – ako to najlepšie vyjadriť – svojrázna. Hneď po príchode z jisky mi pomáhala sprchovať sa. Keď som liezla do kúta a skoro som odpadla, bola hneď pri mne, položila ma na zem, akrobatickým chmatom mi zdvihla nohy nad hlavu a ja som o chvíľu bola prekrvená a vďaka nej fit ako rybička. 🙂 A potom ma s ľahkosťou skúsenej vzpieračky zdvihla (pritom som si istá, že musela vážiť aspoň o desať kíl menej ako ja) tak, že ma jazva ani trochu nezabolela. A ešte jedna milá spomienka na ňu – „Kto neprdí, nežerie!“ – takto zhrnula s úsmevom status pacientok po cisaráku (totiž, to som dovtedy ani netušila, kým si „nepšouknete“, nemôžete nič jesť – ani tie tekuté diéty – zisťujú tak, či vám náhodou operáciou nejakým spôsobom neporušili črevá.)

A svojím dcérkam. Za ich lásku.

Takže tak, nakoniec z toho bolo poďakovanie hodné oscarovského večera. Určite som kopu ľudí zabudla, no tých najdôležitejších som azda zahrnula.

Lúčim sa teda s Vami a novej Tehuľke live prajem veľa spokojných čitateľov a najmä aby si tých deväť (v podstate krátkych) mesiacov vychutnala a užila plnými dúškami.

Zuzana