Zuzana po pôrode: Na ceste do neba

Foto z ateliéru Ina Foto, www.inafoto.sk

Musím teda so všetkou pokorou a bez akejkoľvek sebaľútosti poznamenať, že jazva po cisaráku moje brucho až natoľko nezohyzdila – hojí sa krásne a keďže je v plavkovej línii, okrem muža a možno i mňa ju nikto nemusí nikdy vidieť. Áno, správne – MOŽNO i mňa, lebo zatiaľ som si ju schopná vidieť iba v zrkadle alebo keď si brucho rukou vtlačím dnu a celkom slušne sa predkloním. Moje brucho totiž momentálne vyzerá – no, ako by som to čo najlepšie vyjadrila – úplne ohyzdne. Nie je zohyzdnené, ale ohyzdné. Zboku niečo ako taký povädnutý psí „čumák“.

Celá som chudá, dokonca som po pôrode bola o dve kilá ľahšia ako pred tehotenstvom (momentálne je to už iba o jedno kilo – tento týždeň sa totiž o nás stará moja maminka a tá mi vyvára a robí tvarohy s výživou a vtáčie mliečka a pudingy a nakupuje jogurty i mliečne produkty ako odušu – skrátka pripravuje samé neodolateľné dobroty). No vpredu mi miesto plochého bruška visí niečo ozaj nepekné. Tak dojčím a dojčím a keď nedojčím, tak odsávam a dúfam, že maternica sa spamätá a zroluje sa a už sa teším na koniec šestonedelia, aby som mohla začať cvičiť (a sexovať – doktorka mi obe striktne zakázala :-)).

I keď musím povedať, že už to brucho vyzerá o poznanie lepšie ako pred týždňom, to som ho volala „ambuvak“, teraz je už aspoň pevnejšie a strie nie sú natoľko rozťahané, celkom pekne sa tie jazvy zmenšili. No stále nemôžem o obtiahnutejšom tričku ani snívať – to by som vyzerala ako v siedmom mesiaci. Teraz nosím voľné, rozťahané a tehotenské veci a vyzerám len ako v takom piatom-šiestom. A aby som zdokumentovala, že nepreháňam – minule ma stretol bývalý sused a poznamenal, že: „Aáááááááá, ty si už opäť tehotná???“ Ešteže mi nezagratuloval. 🙂

Prečítajte si tiež:

• Ako najlepšie jesť pri dojčení
• Ako dlho musíme čakať po cisárskom reze?

No, ale aby sme sa vlastne i dostali k tomu pokračovaniu minulotýždňovej story…

Takže kde som to skončila? Aha – pri „sympatickej“ bývalej pani primárke, ktorá ma odsúdila a so mnou všetky matky, ktoré by chceli skúsiť akúkoľvek alternatívu. No, tak tá potom nafučane odišla – keď sa teda dorozčuľovala. A mladšie doktorky sa ma zvedavo vypytovali, čo som chcela s tou placentou. No už som to radšej príliš nerozpiplávala ani s nimi, pravdupovediac som sa až tak trochu bála: Nechcela som riskovať, že tá jazva bude vyzerať nejako čudne. No baby boli asi naklonenejšie takýmto veciam, zjavne o tom niečo i vedeli alebo čítali, takže si robili žarty z toho, že by rozbehli ilegálny biznis s placentami. 🙂

No a to už som bola dozašívaná a opäť nastúpil na scénu náš známy úchylný sanitár. Ten ma požiadal, aby som sa ho „chytila za krk ako novomanžela tesne po svadbe“. (Však už ma videl v Evinom rúchu, takže to bolo celkom kóšer.) A tak som ho silno oblapila okolo krku a zrazu som len prekvapene civela na svoje nohy. Absolútne som nevnímala, že ich už mal vo svojej ľavej ruke a bol to ozaj zvláštny pocit. Necítiť, že mám nohy. I keď som vedela, že to tak bude, toto ma ozaj prekvapilo…

V posteli ma začali odvážať zo sály. A zrazu nastal taký krásny okamih, keď sme sa blížili k východu a tam, medzi dverami, z každej strany, stála jedna usmievavá sestrička a držala v náručí jedno moje bábätko. Malé, roztomilé klbôčko. Bolo to také čarovné, cítila som sa trochu, akoby som vstupovala do raja, tak si to nejako predstavujem z tých duchárskych filmov: Vezú vás, ste ešte v miernej eufórii, vnímate, no ste pod adrenalínom (teda asi podľa toho, akým spôsobom si vás zubatá vzala :-)), postupne sa všade rozjasňuje a svetlo je silnejšie a jasnejšie a tu zrazu sa otvorí výhľad a z každej strany vás obklopujú usmievavé tváre vašich milovaných.

Sestričky mi priložili deti na prsia, tie si symbolicky cucli (trochu ich chudákov pridusili, no sali ako najatí) a potom mi ich takých malých bezbranných položili na posteľ. Ja som ich objala – každou rukou jedného zo svojich synov (ustavične si to musím opakovať – moji synovia. Neviem, kedy si na to zvyknem, znie to stále ešte tak neuveriteľne! :-)) a viezli ma ďalej. A tam ma už čakala ďalšia usmievavá milovaná tvár – môj muž. Videla som, že je dojatý, a to ma rozšťastnilo ešte viac, dostala som bozk, urobil pár fotiek a nasledoval nás na chodbu. Tam som sa už musela rozlúčiť. I s mužom, i so svojimi malými balíčkami, ktoré som si ešte ani poriadne nestihla obzrieť.

A už ma viezli na JISku. Respektíve RESku. Rozdiel medzi JISkou a RESkou je v tom, že JIS znamená jednotka intenzívnej starostlivosti – teda že každý pacient je napojený na prístroje a sústavne monitorovaný. Na RESke majú prístroj iba jeden. Ten pacientom občas vymieňajú a merajú im funkcie, no iba počas dňa; teda keby eventuálne niekto otrčil kopytá v noci (čo som si myslela, že sa stane mne – no tam sa ešte dostaneme), tak si to ani nevšimnú. Lebo síce doktori, respektíve sestry tam mali byť prítomní neustále, no celú noc sa tam ani len neukázali.

A čo bolo ďalej? To vám rozpovieme hneď… (ako by povedal Dedo Jozef, no ja pokračujem až o ďalší týždeň… :-))