Zuzana po pôrode: Sedem rokov matkou. P. S.: S obavami

Foto z ateliéru Ina Foto, www.inafoto.sk

Prvý víkend sme slávili s kamarátmi. Prišli všetci pozvaní, bolo dobré jedlo, muzika a príjemná zábava. Víkend potom sme si podobný scenár zopakovali s rodinou. Opäť sme pripravili šaláty, napiekli tortu, naštartovali gril a zábava sa mohla začať. I táto oslava bola veľmi vydarená, prišli aj ľudia, ktorých som nevidela azda niekoľko rokov, i keď ani zďaleka nie všetci pozvaní. Žiaľ, mala som pocit, že pre niektorých členov našej rodiny je dôležitejšie ako moje deti úplne hocičo a všetko… No to už je „iná story“.

No a včera sme zavŕšili túto „sviatočnú šnúru“ detskou oslavou siedmych narodenín s dcérkinými kamarátmi a ich rodičmi – našimi kamarátmi. Akcia sa tentoraz konala pod holým nebom, využili sme krásne počasie a urobili sme si narodeninový piknik v parku. Hrali sme veľa hier, veľa sme sa zabávali, smiali, jedli, vyhrievali sa na slniečku, rozprávali. A bolo nám dobre.

No a dnes moja „veľkáčka“ odišla preč. Na päť dní. Úplne sama. Autobusom. Do školy v prírode. Teda už bola viac ráz niekde: Na týždeň i na dva. Autom i vlakom. Dokonca lietadlom či loďou. No vždy to bolo s mojimi rodičmi alebo so svokrovcami, skrátka s ľuďmi, na ktorých sa môžem bezvýhradne spoľahnúť.

A dnes odišla s pre mňa cudzími ľuďmi niekam na druhý koniec Slovenska a ja ani neviem, či už sú tam, či je v poriadku, či po ceste nevracala, či všetko prebehlo ok. Neviem kde bude spať, čo bude jesť. Možno zniem ako nejaký „control freak“, no som matka.

P. S.: S obavami…

A už celých sedem rokov.

Sedem rokov viem, čo je to bezvýhradná, bezhraničná a bezpodmienečná láska.

Sedem rokov som zodpovedná za iný ľudský život.

A počas týchto siedmich rokov som sa stala zodpovednou ešte za ďalšie tri.

Na Babywebe tiež nájdete:

• S dieťaťom sa rodí aj matka
• Citové prilipnutie k matke? To je pomyselná pupočná šnúra
• Som matka – kedy som si to uvedomila?

Je to neuveriteľné! Žiadalo by sa mi tu napísať nejaké to klišé o tom, ako neskutočne rýchlo tých sedem rokov ubehlo. Ako sa mi to zdá byť len pred týždňom, čo som sa zoznámila s otcom svojich detí. Akoby to bolo len včera, čo som „povila“ svoje prvé dieťa. Akoby to bolo len pár okamihov, čo sa mi narodili ďalšie tri. Keby som mala lepšiu pamäť, asi napíšem toto všetko. Pravdou však ostáva, že moja pamäť je naprd. 🙂 Nejako „pokrivkáva“, a tak si na to všetko už ani poriadne nespomínam. A neviem ani povedať, či sa mi to zdá krátko alebo dlho. Asi podľa toho, z akej perspektívy na vec nazerám. Ak na to hľadím ako žena matka, zdá sa mi tých sedem rokov ako nič. Ak však na to pozerám z pozície dievčaťa, čo stratilo svoju slobodu, príde mi to ako celá večnosť.

V každom prípade to bolo krásnych sedem rokov, i keď miestami mi materstvo dalo celkom zabrať. Niekedy mi dalo i celkom slušne „po hube“. Obdarovalo ma rôznymi dovtedy nepoznanými pocitmi. Väčšinou krásnymi. Niekedy však i negatívnymi.
Sedem rokov. Mala by som tu ešte asi vylúdiť nejaké hlboké myšlienky, no nič také mi nenapadá. Iba to, že milujem svoje detí.

Moja prvá dcéra bola neplánovaná, no o to viac chcená. A ľúbim ju tak, že som ani nevedela, že som takého citu schopná. A práve preto mi je zavše ľúto, že je prvorodená, že to prvé dieťa nemôže byť iba dáke umelohmotné, na skúšku, že všetky chyby a výchovné omyly si „odbijem“ práve na nej. A keď nastane rovnaká situácia u druhej (tretieho, štvrtého), som už múdrejšia. Pokojnejšia. Rozvážnejšia. Už viem o čosi viac. Spravím to inak. Lepšie.

A tak len pevne dúfam, že moje dieťa v budúcnosti nezaplatí za moje omyly alebo výkyvy nálad nejakú daň a môžem sa len naďalej snažiť robiť všetko dobre hneď na prvý pokus. 🙂

A s touto myšlienkou dnes končím svoj článok: Pokúsme sa všetci robiť veci tak, aby sme už druhý pokus nepotrebovali. : -)