Zuzana v 17. tt: Veľmi náročný článok

Auschwitz. Birkenau. Asi každý pozná minimálne názvy týchto koncentračných táborov.

A my s mužom sme sa hneď v prvý deň nášho poľského dobrodružstva vybrali práve do Osvienčimu. Pravdupovediac, trochu som sa toho obávala, a oprávnene. I keď zo začiatku toto miesto nevyzeralo vôbec desivo. Priam naopak:

Na moje prekvapenie, vstup do samotného tábora pôsobil skôr ako turistická atrakcia než ako dejisko jednej z najväčších brutalít v histórii ľudstva: Všade kopa ľudí, autobusov, parkovísk, áut, dokonca reštaurácie! Skrátka (opäť) čistá komercializácia.

Rozhodli sme sa zaplatiť si sprievodcu, inak je vstup do tábora zadarmo. No a urobili sme veľmi dobre.

Auschwitz je prezentovaný ako historické múzeum. Každý barak má svoj osobný desivý príbeh, do každého sme mohli vojsť, pozrieť sa, zamyslieť. No jeden z nich bol pre mňa špeciálne katastrofálny…

Na Babywebe tiež nájdete:

Ultrazvukové vyšetrenia počas tehotenstva
Špeciálne vyšetrenie plodu pri podozrení na problém
Kontrolný ultrazvuk v treťom mesiaci: štandard alebo nadštandard?

Od začiatku som sa obávala že nezvládnem dobové fotografie na smrť utýraných ľudí. No tu, hneď v prvej miestnosti na prvom obraze, na mňa neciveli utrápené oči vyziabnutých polomŕtvych podvyživených bytostí, ale bucľaté milé detské tváričky. Pri tom, ako nám naša sprievodkyňa do mikrofónu rozprávala strašný príbeh nielen o tom, ako bolo s týmito ľuďmi neľudsky zaobchádzané, ale i ako kruto boli podvedení a oklamaní, ako im sľúbili nový domov a potom matkám odtrhli deti od pŕs a neľútostne ich povraždili, sa mi nekontrolovateľne začali kotúľať slzy po lícach a ja som skrátka nemohla prejsť ani do ďalšej miestnosti, nieto sa pozrieť na nasledujúcu fotografiu.

Jednoducho som vybehla z baraku a asi po štvrťhodinovom predýchavaní situácie som pokračovala so svojou skupinou ďalej v exkurzii, no do miestnosti plnej fotiek som sa už nevrátila.

Moje emócie sú často dosť nekontrolovateľné. A nie je to spôsobené momentálnym tehotenstvom, ale materstvom. Odkedy som sa stala matkou, rozplačem sa i pri trápnej hollywoodskej reklame, v ktorej dá vycerený chlapček strojenú pusu svojej akože mamičke, nieto ešte pri realistickej predstave tejto desivej minulosti! Dokážem sa rozcitlivieť dokonca pri úsmeve úplne neznámeho malého dieťaťa, nehovoriac o tom, keď je náhodou niekde scéna šťastného páru, ktorému sa narodil vytúžený potomok, alebo nebodaj nejaký strojený romantický happyend.

No vidieť, a najmä vedieť, že čosi také ako v Osvienčime sa ozaj dialo, a tiež tušiť, že podobné zverstvá sa na iných miestach dejú i naďalej? Veď ako len môže byť človek taký neľudský?

A to som si ešte počas našej autobusovej cesty do Osvienčimu úplne nepripravená začala čítať vynikajúci, no ozaj strašný román podľa skutočných udalostí. O zneužívaných týraných deťoch a detských vojakoch v Afrike. Keby som vedela, že ide o takúto tému, tak tú knihu radšej teraz ani čítať nezačnem. A to ma brat (ktorý mi ju dobromyseľne daroval ako narodeninový darček) informoval, že si to už takto „predpripravil“, aby potom nemusel rozmýšľať, čo s vianočným darčekom, keďže ide o trilógiu.

A už o tom všetkom vlastne ani nechcem písať. A hlavne ani na to myslieť. Chcem radšej všade vidieť úsmevy a lásku a modro-ružové lietajúce slony. A byť šťastná a dúfať, že niečo také hrozné sa už neprihodí. No keď človek a najmä matka vždy myslí na to, čo ak… Čo by som robila keby… Ako by som sa cítila ja. A čo oni…

Byť matkou je teda niekedy poriadna otrava!…

Zuzana je v 17. týždni tehotenstva. Chcete vedieť, čo sa v tomto týždni deje s vaším telom?