Cesta k dieťaťu? Niekedy až príliš zložitá

Ako je to myslené? Mnohé z nás to poznajú. Často tŕnistá „cesta k dieťaťu“ sa začína tým, že je problém nájsť vhodného partnera. Potom je problém udržať si ho, prípradne doviesť do svadby.

Urobíme cisársky rez

„Nepodarený scenár potom pokračuje tým, že žena nemôže otehotnieť a je odkázaná na asistovanú reprodukciu. Tým naskakujú ďalšie záporné body, sebavedomie klesá.
Vystavená napospas ,osudu‘ sa žena dostane do pôrodnej sály, kde jej pôrodník nie vždy citlivo povie: ,Tak to teda naindukujeme…‘ alebo: ´tak urobíme cisarák‘. V tej chvíli padne jej sebavedomie na dno. Ženské ja, naša intuitívna vnútorná žena, dostáva neuveriteľnú trhlinu,“ pokračuje lekárka.

Ešte v generácii našich matiek bolo takpovediac samozrejmé, že každá dvadsaťročná bola vydatá a mala dieťa. Dnešné ženy majú sklon k sebaobviňovaniu: „Nie som dosť dobrá, mama mi hovorila, že by som už dávno mala mať rodinu, ale mám tridsaťdva a stále ju nemám…“ Málokto vidí, že je to skôr celospoločenský než osobný problém.

Kto za to môže?

Mnoho žien z týchto „neúspechov“ obviňuje seba. Nie je to však len ich chyba. Istý podiel viny nesie aj súčasná spoločnosť. Spoločenská zložka zdravia je dnes totiž silne narušená. Pritom práve ona hrá v období okolo pôrodu celkom ústrednú rolu. Necitlivé zaobchádzanie s rodiacou ženou a narušenie krehkej väzby medzi ňou a novorodencom ihneď po pôrode môže dlhodobo emočne pôsobiť na oboch, hlavne na dieťa.

„Zlatá hodina“

Presunutím pôrodu do pôrodníc sa zmenilo nielen jeho prežívanie, ale aj odovzdávanie materskej skúsenosti v ženskej línii. V päťdesiatych a sedemdesiatych rokoch ženám dieťa ihneď po pôrode odniesli, namiesto dojčenia dostalo náhradné čajíčky a sunary. Vyrástla tak generácia, ktorá prežila rané vývojové emočné zranenia.

Dnes vieme, že odnesením dieťaťa od matky sa zásadne narúša prvá „zlatá hodina“ života, ktorá je celkom určujúca pre kvalitu vzťahu matky a dieťaťa a kvalitu ich života celkovo. Preto sa od tejto praktiky už upustilo, ale jej následky pociťujeme na vlastnej koži dodnes.

„Vyrástla tak celá generácia ľudí, ktorí majú zhoršené emočné prežívanie. Nie je ťažké dať si do súvislosti, že títo ľudia majú problém s udržaním celoživotných monogamných zväzkov, majú zároveň aj problém s nadväzovaním vzťahov. S tým súvisí vysoká rozvodovosť,“ hovorí Helena Máslová.

Čas zamilovať sa

Dievčatko, ktoré bolo po narodení emočne poškodené, musí mať v dospelosti celkom optimálne podmienky, aby svojmu vlastnému dieťaťu bolo schopné tento prvokontakt samo dopriať. Inštinkt mu to totiž nevelí. A ak tomu neprajú ani okolnosti, to znamená, že rodí cisárskym rezom alebo predčasne a dieťa je namiesto u nej v inkubátore, nedostane šancu si bábätko obľúbiť. Má ho, samozrejme, rada, ale prvá, primárna biologická väzba, ktorá vzniká pri zmienenej zlatej hodine, chýba.

„Dieťa má po fyziologickom pôrode úplne doširoka otvorené oči a doslova sa vpíja do matky, väčšinou je pokojné, neplače. Keď sa však dieťaťu okamžite prestrihne šnúra, odnesú ho kvôli meraniu, pácha sa na ňom veľké násilie,“ upozorňuje Helena Máslová.

„Ideálom je, aby matka vždy dostala dieťa bezprostredne po pôrode telo na telo. Cez pokožku tak medzi nimi dochádza ku kontaktnému prenosu informácií a vzniká tak okrem iného základný ľudský vzťah. Ak je to možné, nenechajme si to vziať.“

Ak budeme mať na pamäti, aký dôležitý je kontakt mamičky a dieťaťa tesne po narodení, vzrastie šanca, že raz tieto deti aj samy vplávajú do svojej rodičovskej roly oveľa prirodzenejšie a samozrejmejšie než ich rodičia.

Na Babywebe tiež nájdete:

Neplodnosť a psychika
Prečo pribúdajú cisárske rezy?
Prečo nemôžem porodiť úplne prirodzene?
Mám strach mať dieťa