Nedojčím svoje dieťa. Som azda preto zlá matka?

Spočiatku to síce bol boj, no nakoniec som to zvládla. Nie všetky matky však môžu dojčiť a nie všetky deti môžu byť dojčené. A nie všetky matky vôbec dojčiť chcú, bez toho, aby ich k tomu viedli zdravotné dôvody. Znamená to, že sú horšími matkami a že ich deťom niečo chýba, ako sa nám, aspoň mi to tak pripadá, snažia nahovoriť niektoré fanatickejšie príslušníčky laktačnej ligy?

Prsník sprostredkúva matke jeden z najzákladnejších kontaktov s dieťaťom. Prvé, čo mu po vyčerpávajúcom pôrode ponúkne, je výživa – jedlo symbolizujúce život, posolstvo, že prežije,“ začína psychologička PhDr. Marta Boučková.

„Spôsob, ako a či potomok jedlo prijíma, má veľký vplyv nielen na rodičku, ale na všetkých v jej okolí. Dojčenie tiež sprostredkúva kontakt dieťaťa s matkou, matke dáva pocit, že dieťa k nej patrí. Z tohto pohľadu je teda dojčenie prirodzené, a ak žena môže dojčiť, nech, samozrejme, dojčí. Na druhej strane treba povedať, že žijeme v dobe, ktorá už niekam pokročila a nie sme čisto prírodnými ľuďmi. Okolo nás je množstvo matiek i detí, na ktorých sa tieto časy svojím spôsobom podpísali. Pribúda žien, ktoré dojčiť nemôžu – či už zo zdravotných dôvodov, alebo preto, že nemajú mlieko v potrebnej kvalite, rovnako ako pribúda detí, ktoré nemôžu byť dojčené,“ konštatuje renomovaná psychologička.

To si však nie všetci ešte uvedomujú. Súčasná osveta je zameraná na propagáciu jediného možného a najprirodzenejšieho spôsobu výživy detí – dojčenie.

„Stretla som sa s niekoľkými ženami, ktoré z najrôznejších dôvodov nemôžu dojčiť a trpia pocitom, že zlyhávajú a stopercentne si neplnia rolu matky. Často k tomu prispieva aj masívna propagácia dojčenia ako jedinej „správnej“ výživy dieťaťa. Nejaký čas zotrvávajú v presvedčení, že niečo robia nesprávne v technike dojčenia. Neustále skúšajú nové postupy a berú si k srdcu „dobré rady“ z okolia, ktoré sa v dojčení úspešne rozbehlo, až sa nakoniec dostanú do veľmi zvieravého až takmer „koncentrákového“ režimu a navyše s vedomím vlastnej chyby. V takom prípade odporúčam vydať sa prirodzenou cestou. Ak žena dospeje k zisteniu, že umelá výživa je pre ňu i pre jej dieťa lepším riešením, prečo to neskúsiť?“ pýta sa Marta Boučková.

„Prechod dieťaťa na umelú výživu matku rozhodne nezačleňuje do kategórie „zlá matka“ ani nepredurčuje, že vzťah dieťaťa k nej bude v neskoršom veku horší. Vždy treba rozumne zvážiť všetky výhody i nevýhody, ktoré dojčenie ponúka tej-ktorej matke i dieťaťu,“ konštatuje psychologička.

Nemôžem svoje dieťa dojčiť

Ja som si pre odpoveď na vyššie spomenutú otázku urobila svoj malý prieskum. Zháňala som medzi kamarátkami tie, ktoré svoje dieťa nedojčili, a zisťovala som, čo ich k tomu viedlo. A tie dôvody, ako som zistila, sú veľmi rôznorodé. Matka napríklad nemôže dojčiť, pretože je dieťa adoptované. Tiež keď užíva určité lieky alebo je v ohrození laktačnou psychózou, ktorú spúšťa práve laktácia, ktorá pri tejto diagnóze nesmie byť umožnená. Dojčenie však znemožňuje aj taký na prvý pohľad banálny problém, akým sú vpadnuté bradavky.

„Dojčenie ma bolelo,“ zverila sa mi mamička Helena. „Mám zapadnuté bradavky, musela som dojčiť cez klobúčik, a to nešlo vôbec. Tomáško sa dusil, kričal od hladu, takže mi došla trpezlivosť a začala som ho dokrmovať Nutrilonom. Tomáško sa zrazu upokojil a začal spávať celú noc,“ pochvaľuje si Helena, ktorej synovi prechod na umelú výživu jedine prospel.

„S dojčením sme mali problém hneď od začiatku. V pôrodnici sme boli osem dní, nechceli nás pustiť, pretože malý odo mňa málo pil,“ pridáva sa Eva. „Nakoniec sme odišli s tým, že som pravidelne pol roka dojčila, potom som ho odvážila, zistila, že skutočne skoro nič nevypil, a doplnila instantným mliekom. Veľmi ma to trápilo a rôzne metódy sme skúšali aj po odchode domov. Nakoniec sme zostali pri kombinácii – dojčenie (skôr z psychologických a zo sociálnych dôvodov) a dokrmovanie z fľašky. Veľmi dobre po tom umelom mlieku spal – po šiestich hodinách som ho musela budiť. Nebojte sa umelej výživy, keď vám nič iné nezostáva.“

Čítajte tiež:

• Najčastejšie problémy pri dojčení
• Keď sa dojčenie nedarí
• Koniec dojčenia pre stres?

Zlé skúsenosti z predchádzajúcich laktácií

K rozhodnutiu nedojčiť (väčšinou svoje druhé dieťa) priviedli mnohé ženy zlé skúsenosti z predchádzajúcich laktácií. Moja kamarátka svoje prvé dieťa naplno dojčila necelé dva roky, to druhé však dojčiť odmietla.

„Dojčenie ma neskutočne vyčerpávalo, bolo to neuveriteľne únavné, a tak som svoje druhé dieťa dojčiť odmietla. Po pôrode som ho vôbec nepriložila k prsníku a laktácia sa mi postupne zastavila.“

Pracovné dôvody

Príčiny, prečo žena nemôže dojčiť svoje dieťa, nemusia byť len zdravotné. Eva je úspešná manažérka a svoje dieťa odmietla dojčiť kvôli svojej práci. „Pretože som slobodná matka, dieťa mi doslova odchovala moja matka. Ja som pracovala a ona sa oň starala, a to vrátane kŕmenia. Z fľaše. Dcéru som nikdy nedojčila a spätne priznávam, že to ľutujem.

Obrala som sa zrejme o najkrajší zážitok, aký som mohla zažiť. Nechcela som však vtedy – celé sa to udialo pred pätnástimi rokmi, prísť o svoju prácu a také možnosti, aké sú teraz, vtedy neboli. Aj napriek tomu to však veľmi ľutujem.“ Táto jediná matka svoje rozhodnutie dojčiť svoje dieťa ľutovala.

Podľa odborníkov sú výhody dojčenia jednoznačné a všetci ich určite poznáme. Svetová zdravotnícka organizácia dokonca vydala akýsi prehľad rizík vyplývajúcich z rozhodnutia dieťa nedojčiť. O to tu však, ako ma upozornila PhDr. Eva Labusová, publicistka a poradkyňa pre oblasť rodičovstva a medziľudských vzťahov, nejde.

„Nejde ani tak o spory, čo je zdravšie, ako o to, že žena dojčí podľa toho, ako dobre sa pri tom cíti – hlavné dôvody na nedojčenie teda nie sú fyziologické, ale psychologické. To, nazdávam sa, stojí za zamyslenie,“ uzatvára a zároveň odpovedá na otázku, do akej miery úspešné dojčenie bezprostredne závisí od pocitov ženy. „Do úplne zásadnej miery. To je ten rozhodujúci faktor.“