KLUB tehuliek (27): Nelka s Katkou sú už doma

Katka: Dojčenie mi zakázali! No dosť už výčitkám…!

Prvé dva dni po sekcii sa niesli v znamení bolestí. Ticho som závidela všetkým mamičkám, ktoré rodili spontánne a o pár hodín sa už prechádzali po chodbe a v náručí mali svoje deti. Takú možnosť som nemala.

Po prvé – prežiť bolesti

No a v pooperačnom stave by som to popravde ani nezvládla. Tie prvé dni ma bolelo celé telo a každý pohyb. Možno to vyznie otrasne, ale vtedy som bola rada, že je malá v inkubátore, kým ja som sa mohla liečiť z bolestí.

Vedela som, že je jej tam dobre, že už netrpí v mojom brušku. Vedela sama dýchať, Apgarovej skóre mala 10 z 10tich, takže inkubátor bol len ako náhrada za maternicu. Bolo jej tam krásne teplo, bola veľmi spokojná a ja tiež.

Po druhé – postaviť sa

No aj napriek tomu som myslela len na to, ako byť v pohode čím skôr. Musela som sa veľa snažiť a zaprieť veľa bolesti. No a úspešne.

Hneď deň po pôrode som už sedela na posteli a dokonca prešla pár krokov po izbe. Bola som zničená z tých mäkkých a vyležaných nemocničných postelí, jednoducho som potrebovala pohyb. Stáť v bolestiach bolo lepšie ako ležať. Po dvoch – troch dňoch som už na bolesť ani nepomyslela.

Všetko sa to nejako vstrebalo a na pooperačné bolesti nebolo času. Mojou novou nočnou morou sa stalo dojčenie.

Prečítajte si tiež:

S dieťaťom sa rodí aj matka
Cisársky rez nie je prekážkou pri dojčení

Po tretie – dojčiť!

Na tretí deň sa mi začalo tvoriť mlieko a tak som bola pripravená začať kojiť. No nikto mi nepovedal, aké ťažké a deprimujúce to je. Mala som chuť roztrhať každý jeden článok o tom, kde písali, že je to najkrajší zážitok medzi matkou a dieťaťom. Pre mňa to znamenalo čistú psychiatriu.

Išla som si pre dojčenie vyplakať oči. Nevedela som ako dojčiť, nikto mi nepomohol, neporadil, ostali sme na to len samé dve. Ani ja a ani Nela nevedela, čo robiť.

Najhoršie bolo, že každou smenou sestričiek a lekárok, bola iná situácia. Nakoľko som bola po operácii, veľmi dlho som Nelu nemala pri sebe na izbe a len mi ju nosili na prisatie. Niektoré to robili 2 či 3-krát za deň, s tým, že pomohli bábätku s prisatím, iné však len doniesli Nelu, položili na hruď a odišli.

Samozrejme, že v bolestiach a po ležiačky (kde si človek nevidel ani len na bradavky) som si Nelu nedokázala priložiť.

Bolo to deprimujúce. Cítila som zlyhanie. Vedela som, že týmto spôsobom sa čoskoro psychicky zrútim. Trpela som, že ju nemám pri sebe stále a vinila som sa aj za nesprávne kojenie. Bol to začarovaný kruh.

Ako sme si mali nájsť k sebe cestu, pokiaľ sme necítili jedna druhú?! Nakoniec to pán primár poriešil.

Čítajte aj:

Komplikácie pri pôrode
Zápal prsníka v šestonedelí

Po štvrté – chcem malú pri sebe

Na rannej vizite sa ma opýtal, ako sa má malá. Moja odpoveď bola úprimná: „Neviem“.

Odpoveď ho zarazila a sám podotkol, že ako sa mám mať dobre ja, keď neviem, či sa má dobre moje dieťa. V tom momente si dal zavolať sestričku z novorodeneckého oddelenia a pýtal sa na stav dieťaťa.

Odpoveď sestričky bola strhujúca: „Dobre“. Nemala som slov, dožadovala som sa malej na izbu, alebo aspoň prinajmenšom nech si ju môžem počas dňa aspoň brávať k sebe, byť s ňou častejšie.

Po vizite sa isto niečo dialo aj na novorodeneckom, lebo vzápätí prišla za mnou detská lekárka a vyčítavo mi hádzala argumenty, že ona mi o stave dieťaťa povedala. Len akosi zabudla, že to bolo deň po pôrode, keď mi povedala, že malá je v poriadku a zdravá.

Odvtedy ubehli 3 dni a ja som o nej nemala podrobné informácie, len to, že je jej dobre, veľa papá a spí. Vídavala som ju len 2-3 krát za deň, na pár minút počas kojenia, pri ktorom sme sa obe pekne trápili.

Naša Nelka už doma:)

Po piate – spoluuu

Počas toho rozhovoru to celé na mňa nejako doľahlo, a rozplakala som sa. Jediné čoho som sa lekárky dožadovala, bolo, aby mi dali malú na izbu. Môžem úprimne povedať, že som si malú Nelu vyplakala.

Neľutujem slzy a nehanbím sa za to. Mám pocit, že až moja zúfalosť ich prinútila konať. Ako náhle mi ju doniesli, pocítila som neskutočné šťastie, úľavu a lásku. Stískala som ju a bozkávala, po lícach sa mi kotúľali slzy. Konečne sme boli spolu!

S kojením sme bojovali, ako sme len vedeli. Volala som mame, sestre, laktačnej poradkyni, komukoľvek, kto by mi vedel pomôcť a poradiť. No len slová nestačili. V tej chvíli som potrebovala daného človeka pri sebe, vidieť to, učiť sa, skúšať a nie len počúvať cez telefón.

Malá Nela dokázala vypiť len 5 mililitrov môjho mlieka, zvyšok som si musela odsať. Lekárka tvrdila, že už to je úspech, keďže sací reflex ešte nie je celkom vyvinutý a je aj veľmi malá a nevládze toľko sať. Snažila sa ma upokojiť, no ja som v tej chvíli pociťovala len trápenie a strach, že nedám malej to, čo si zaslúži a najviac potrebuje. Pri ďalšej vizite, sa problém s dojčením „vyriešil“ sám.

Po šieste – zákaz laktácie 🙂

Lekári zistili, že liek ktorý mi podávajú na zníženie tlaku, sa prenáša aj do materského mlieka a môže mať účinky aj na malú. Nakoľko išlo o liek, ktorý ako jediný dokázal skrotiť môj tlak aj po pôrode, internisti a gynekológovia nariadili stopnutie laktácie. Nasadili mi lieky na stopnutie tvorby mlieka a vyviazali prsníky. Prestala som dojčiť, náhradou je umelé mlieko.

Nejdem sa už viac trápiť tým, že materské mlieko je najlepšie a moja Nela ho nemá. Už dosť bolo výčitiek.

Svoje myšlienky sústreďujem len na Nelu a na to, nech pekne priberá, má dostatok spánku a pohodlia. Rovnako si teraz hľadáme spoločný systém fungovania. Snažím sa ju čo najviac spoznávať, pochopiť jej potreby a chrániť ju.

Mať dieťa naozaj nie je jednoduché. Učím sa za pochodu. Ostáva mi len dúfať, že s plynúcim časom, to bude už len a len lepšie.

Vaša mamina Katka