KLUB tehuliek (64): Nelka má prvý zub, Kristína zas posledné dni do materskej

Tehuľka Kristína v 35. týždni: Rátam dni do materskej

Uhundraný slon v porceláne, takto by som dnes charakterizovala samú seba. V noci som spala veľmi zle, a tak sa to aj prejavilo na mojej nálade.

Každý deň je ťažší a ťažší…

Nič sa mi nechce a najradšej by som sa vrátila naspäť do postele. Dokonca mám pocit, že tie dva posledné dni do materskej už ani nevydržím.

Materská toľko skloňovaný termín, že už ani neverím, že raz príde. No predsa o dva dni ráno vstanem bez budíka a celý deň sa budem motkať len po byte a keď začnem byť vyčerpaná, tak si spokojne ľahnem a oddýchnem, koľko budem potrebovať.

Tak, ako som si myslela, že aj koniec tehotenstva bude skvelý, každý deň je ťažší a ťažší. No stále si myslím, že je to len tým, že musím chodiť ešte stále do práce a že hneď, ako si pár dni doma oddýchnem, vráti sa mi aj môj večný optimizmus a dobrá nálada.

Čítajte aj:

Aké zmeny čakajú mamičky v roku 2013?
Vyberáme kočík pre drobca. Na čo si dať pozor?

Ešte vydrž, princeznička!

Starosti mi robí troška aj bruško, v posledných dňoch som pociťovala v podbrušku niečo ako menštruačné kŕče a tak mám strach, či si tou svojou hyperaktivitou neprivodím predčasný pôrod.

To by bol troška problém, keďže ešte stále nemám zbalenú tašku do pôrodnice a v pláne ju mám začať baliť až tento víkend.

Zoznam vecí je už pekne nachystaný, no stále mi polovica vecí z toho zoznamu chýba. Takže drobček odkaz pre teba: „Ostaň ešte v brušku, maminka nie je zbalená“.

Aaaa dorazil a načas:)

Ako zmestiť kočík do výťahu?

Tento týždeň ma ešte čaká posledná poradňa u môjho gynekológa a potom už vraj len v nemocnici, tak som veľmi zvedavá, čo povie a na našu princeznú, či a koľko narástla a či je všetko v poriadku. No podľa toho, ako ma okopkáva si myslím, že je viac ako v poriadku a že sa má skvelo.

Aby som však nebola len večne uhundrané klbko, máme aj dobrú správu, konečne k nám dorazil kočík. Podľa mňa je skvelý, farebná kombinácia sa vydarila a mne osobne, a samozrejme aj manželovi, sa neuveriteľne páči.

Má jedinú chybičku krásy, nevojde sa do výťahu. Teda, aby som bola presná, do výťahu sa vojde, ale keďže máme ešte stále starý socialistický výťah, tak sa nedajú zavrieť vnútorné dvere a tak nám pribudol ďalší kvíz, ako dostať kočík do bytu bez toho, aby som ho musela vláčiť. Niečo určite vymyslíme, jeden nápad už dokonca mám, ale až prax a čas ukážu, či je použiteľný.

Majte sa zatiaľ krásne a o týždeň už z materskej a verím tomu, že opäť s úsmevom na tvári sa ozvem a napíšem vám, ako sa máme.

Kristína

Kristína je už v 35. týždni, slečinka v brušku je poriadne veľká.

Katka: Dobré strieda zlé…

Ak mám zhrnúť uplynulý týždeň, neustále mi prichádza na rozum: „Čo človek mieni, pán Boh mení“. Hlavne preto, že dobré správy na začiatku týždňa vystriedali tie zlé.

Nečakaná, no smutná cesta

Čo sa vlastne stalo? Opäť raz sa potvrdilo, že život je nevyspytateľný a hlavne veľmi vzácny. Treba si ho vážiť a užívať čo najviac, lebo nikdy neviete, kedy príde jeho koniec. A veru tak, dobré správy od lekára vystriedala tá zlá, o úmrtí v rodine.

Preto sa naše plány na víkend prudko zmenili, cestovali sme domov a ja dokonca ešte ďalej, na východ.

Ako zabaviť Nelu v čakárni?

Začiatkom týždňa sme boli na sone nožičiek. Nakoľko Nelča nemala vyvinuté jadierka ani v štvrtom mesiaci, ortopéd nám odporučil ďalšiu kontrolu v ôsmom mesiaci. Bolo to presne v deň, keď som mala poslednú skúšku v škole.

Hneď ako som skončila, ponáhľala som sa späť domov, aby sme lekára stihli. Našťastie, priateľ si zobral voľno a postaral sa aj o Nelu. Dal ju doobeda spinkať a potom ju aj nakŕmil.

Len vďaka tomu sme to neskutočne dlhé čakanie v čakárni ako-tak zvládli. Prišli sme tam síce tretí, no strávili sme tam vyše hodiny a pol. Nela si čas krátila džavotaním, obzeraním plagátov, trhaním letákov a riadnym šalením sa.

Robili sme všetko možné, len aby sme ju zabavili. Najviac sa jej páčili malé bábätká a nad každým jedným len híkala a naťahovala sa za nimi. Mamičky sa na ňu usmievali a prihovárali sa k nej. Nelča tam bola najväčšia, ostatné detičky mali tak v priemere mesiac. Aj som si zalovila v pamäti, aké to bolo úžasné a aká drobnučká bola naša Neluška v ich veku.

Prišlo mi ľúto, že to tak skoro ubehlo a naozaj tie deti rastú neskutočne rýchlo. Rýchlo sa vyvíjajú, menia a robia pokroky zo dňa na deň.

Ocenenie – šibal

Napokon, kontrola dopadla dobre a jadierka sú konečne vyvinuté. Ako povedal sám pán doktor, všetko je na svojom mieste a ako má byť. Ešte aj tam sa musela Nelka ukázať, aký je ona šinter. Napasovať ju do tej konštrukcie na sono bol náramný problém, nechcela ostať na boku a len sa vzpierala a obzerala za doktorom. Nakoniec to poriešila sestrička a veľmi jednoducho.

Štrngala kľúčmi pred Nelkou, takže sa drobec konečne sústredil na niečo iné. Doktor nezabudol poznamenať, že takého šibala už dávno nemali. Veď sa ani nečudujem, tie mesačné bábätká toho moc nenavyvádzajú:).

Jáj, a ešte ma napadlo, že som sa ho pýtala na chodítka, pavúky a skackadlá. V poslednej dobe totiž čítam veľa odborných článkov, kde tieto „klasiky“, na ktorých sme odrastali, lekári neodporúčajú. Priam ľakajú mamičky o ich negatívnych účinkoch na vývoj dieťaťa.

Na druhej strane, my sme boli na tom odchovaní a nič nám nie je. Takže mala som dilemu a keďže on bol ortopéd, chcela som poznať aj jeho názor. Síce sa k tomu širšie nevyjadril, ja som sa už ani viac nepýtala. Bola som rada, že odchádzam a máme o ďalšiu povinnú kontrolu menej. Ostávajú už len neurologička, neonatologička a pediatrička :).

Pavúk či nepavúk

Neskôr som nad tým premýšľala a poviem vám, že mi ten „pavúk“ až tak nechýba. Osobne by som bola radšej, keby Nela štvornožkovala čo najdlhšie, aby si čo najviac spevnila chrbát, rúčky a krk. Lozenie jej len prospeje.

Otázne je, ako dlho sa slečna rozhodne loziť. V poslednej dobe má mániu stavať sa na nohy. Hľadá, čoho by sa mohla chytiť, zaprieť a vytiahnuť do stoja. Veľakrát dolezie za mnou, začne ma ťahať za tepláky a už sa zapiera nohami a pučí zadok dohora. Takže nie vždy mi vyhovuje toto jej nutkanie byť práve na nohách, keďže ju ešte pridržiavam.

Chýba jej rovnováha a neobstojí na jednom mieste. Mám pocit, akoby sa stavala na nohy len preto, aby mohla skackať alebo sa vykrúcať. V takýchto prípadoch by bol pavúk vhodný ako „odkladací priestor“ pre Nelu. Ale nechám to tak a pokiaľ nebude mať stabilitu a rovnováhu v nohách, ani nad tým nebudem uvažovať.

Prvý je tu! No zub, predsa

A viete, čo je ešte paráda? Máme prvý zub! Tak si predstavte, že nakoniec ten trýzniteľ aj vykukol. Zatiaľ na nás len tak poškľabuje z ďasienka, ale pekne ho vidno (a aj cítiť na dotyk).

Je to ľavá spodná jednotka. Čoskoro sa k nej pridá aj suseda sprava. Takže, naďalej žužleme všetko navôkol a aj slintáme. Za deň meníme niekoľko podbradníkov a bodičiek. Jedine, v čom som rezignovala sú sliny na podlahe. Odmietam stierať podlahu každý deň, keď viem, že Nela ju aj tak oslintá a potom ešte tie sliny stihne prstami pekne rozotrieť. Takže „packy“ sú všade.

Prečítajte si tiež:

Ovocné príkrmy a kaše
Sedmoro pre detské zúbky

Smútok aj odlúčenie

No ako som spomínala, zastihla nás v rodine smutná udalosť a volala mi sestra, a neskôr aj mamina, že nám zomrel dedko (mamin otec). Dedko aj babka bývali na východe, až za Michalovcami. Obaja boli veľmi chorí a vyžadovali si celodennú starostlivosť.

Dedko zomrel v nemocnici, kam odišiel na doliečenie. Paradoxné je, že zomrel na úplne niečo iné – pľúcnu embóliu, ktorú chytil práve v tej nemocnici. Pohreb bol v piatok a tak sme cestovali už vo štvrtok domov. Priateľ ostal s Nelou v rodnom meste, pričom mu celý deň pomáhala jeho mamina.

Bol to môj prvý celý deň bez Nely. Bez toho, aby som sa s ňou mojkala, hrala, šialila, kŕmila, prebaľovala, kúpala či uspávala. A hoci som bola od nej 300 km ďaleko, moje myšlienky boli celý deň s ňou.

Bála som sa toho, ako to ten môj chlap s malou zvládne, a radšej som ani nevolala, aby som nemala ešte väčšie starosti v prípade, že by som ju počula mrnčať. Ale vraj bola veľmi dobrá, všetko v pohode zvládli a jedine s uspávaním bol problém.

Nakoniec sa však priateľ vynašiel a po polhodinovou boji v posteli, uspal Nelu v kočíku, na chodbe v byte. Vraj stačilo dvakrát pohojdanie a Nelča bola K.O. Potom ju už len preniesol do posteli a spalo sa až do rána.

Boli sme od seba len jeden deň, no pre mňa to boli úplne nové pocity, keďže posledných 9 mesiacov sme sa od seba nepohli. Boli sme stále spolu. Ale prežili sme to obe, aj ona a aj ja.

Len viem, že nechcem, aby sa to tak skoro opakovalo. Ja Nelu zbožňujem a byť s ňou, je ten najsuper strávený čas.

Katka s Nelkou

Foto: Braňo Herchl