KLUB tehuliek (91): Realita býva nemilosrdná

Tehuľka Rudy: Ešte si „máknem“!

Tak som sa dostala do posledného týždňa ôsmeho mesiaca. Keby sa ma niekto opýtal na začiatku tehotenstva, ako si myslím, že sa budem cítiť, povedala by som mu, že to je záver tehotenstva a že budem pripravená na pôrod, veci pre bábo budú nakúpené, taška do pôrodnice pobalená. Hahaha, smejem sa nahlas.

Realita je taká, že dúfam, že moje tehotenstvo potrvá čo najdlhšie, lebo sa ešte musím presunúť na domovskú hrudu, navštíviť gynekológa, spraviť pôrodný plán a o nákupe vecí pre dieťa ani nehovoriac. Kočík som síce vybrala, no treba ho kúpiť, rovnako ako postieľku a iné potrebné veci. Mám pocit chaosu z toho, že nemám nič nachystané, všetko treba ešte ponakupovať, a keď prídem domov na Slovensko, musím navyše vybaľovať škatule a ukladať veci. Jednoducho si ešte „máknem“. Naozaj ďakujem svojmu telu, ktoré to chápe, a preto je vcelku pohyblivé a dopraje mi možnosť ohýbať sa a ako-tak fyzicky fungovať. Pevne teda verím, že všetko načas zvládnem a nezačnem rodiť uprostred škatúľ.

Aj moja pracovná púť v Írsku sa pomaly schyľuje k záveru. Dnes som mala rozlúčkový obed v prekrásnej reštaurácii voňajúcej drevom, kde boli všade zapálené sviečky a v kozube plápolal oheň. Áno, milí priatelia, do Írska prišla jeseň, a teda určite nemáme slovenské teplotné rekordy. Každý deň prší, potom vykukne slniečko a znovu prší. Pre tehotnú ženu super počasie, lebo nie je veľmi teplo, ale ešte stále sa dá kosti vyhriať na slnku, hoci aj len na päť minút.

Som zvedavá, ako zvládnem v deviatom mesiaci presun do slovenských trópov. Pevne verím, že koncom augusta už bude na Slovensku chladnejšie. No k tomu obedu. Dostala som od kolegovcov poukážku na letenku, aby som prišla ukázať bábo. Bolo to od nich veľmi milé a rozlúčkové reči boli naozaj dojímavé. Ani som si nemyslela, že mi títo ľudkovia až tak prirastú k srdcu. Nuž ale taký je život a ja sa posúvam na svojej ceste ďalej.

Prečítajte si tiež:

Čo vníma bábätko v brušku?
Relaxácia v tehotenstve
Strie sa neskryjú

Už dávnejšie som si na sebe začala všímať jeden veľmi nemilý tehotenský fakt. Dúfam, že mnohé čitateľky prekvapím, alebo možno nie, ale „blbnem“. Je to tajomstvo, o ktorom sa veľa nerozpráva, no tehotenstvom žena naozaj hlúpne. Tu sa to nazýva „baby brain“ – detský mozoček. Ja som toho krásnou ukážkou. V nedeľu som sa vychystala do obchodov ráno o deviatej, i keď predsa po tých ôsmich rokoch, čo tu žijem, viem, že otvárajú až o desiatej. Mne to jednoducho nedošlo.

Keď som v meste zistila, že všetko je zavreté, a šla na električku späť domov, postavila som sa na opačnú stranu, ako som mala. Pritom tou električkou chodím denne. Jednoducho „baby brain“. Smejem sa na tom, no naháňa mi to aj hrôzu, či mi to neostane naveky… Ako mi však povedala jedna kamarátka, netreba sa toho báť, teraz hlúpnem z tehotenstva a potom budem z dieťaťa a toho, že mesiace nebudem poriadne spať. To ma naozaj upokojilo. 🙂 Tak som pre istotu začala cvične riešiť hlavolamy, to len tak, keby náhodou…

Moje tehotenské telo sa opäť zväčšilo, čo spôsobilo, že sa mi objavili strie. Tak vítam v klube. Musím sa priznať, že sa po každej sprche poctivo natieram, aby som mala pokožku vláčnu a pružnú. Pokožku vláčnu určite mám, masážny olej mi tečie už aj z uší, ale genetike som neunikla. Tak trošku som aj tušila, že budem výherkyňou tejto neestetickej záležitosti, lebo sa mi strie spravili už v detstve, keď som prudko vyrástla. A, bohužiaľ, je to tu. Svedomie mám však čisté, lebo viem, že som spravila maximum, aby som im predišla, a keď už sú tu, tak ich vo svojom živote akceptujem. Hlavné je predsa to, že sa pod nimi mrví malý tvor, a to je iste podstatnejšie ako dáke strie.

Prajem vám všetkým krásny deň.

Rudy

Rudy je práve ve 32 . týždni tehotenstva. Prečítajte si viac o vývoji plodu a tehotenských zmenách v tomto týždni.

Katarína: V rodine rastie ďalší generál

Ahojte mamičky, tak po týždni sme tu zas a s nami aj nové príhody. Obdobie „NIKDY“ u nás veselo pokračuje ďalej. Tento týždeň letí veta „Už ťa nikdy nebudem ľúbiť“. A ja pomaly rozmýšľam, že je načase lepšie ukryť Kubkov rodný list, pretože jedného dňa sa môže stať, že naše mená náš milovaný syn jednoducho pretrie bieliacou myškou.

Musím však povedať, že okrem toho, že sme v jeho očiach momentálne asi tí „najškaredší a najhorší“ rodičia na svete, tak sa mu nepozdáva už ani náš pes. Minule náhodne vykuknem z obývačkového okna a tam Kubko mastí Bessynku metlou po chrbte so slovami „Už NIKDY nebudeš zavýjať!“ 🙂 Nuž nezostáva mi nič iné, len sa pomaly začať obzerať po internátnych školách, pretože sa začínam obávať obdobia, keď príde tá skutočná -násťročná puberta. Žeby to vyriešil študijný pobyt v zahraničí – najlepšie niekde v Austrálii???

Tento týždeň sme však našli motiváciu, aby aj ten náš nezbedník Kubo poslúchal, a tou bol výlet do Dubnice. Kubko sa tam nesmierne tešil, keďže tam bývajú jeho bratranec, tety, ujo a aj dedko. Akýkoľvek náznak neposlúchania som teda hneď zastavila poznámkou, že on do tej Dubnice asi nepôjde. Čo však vymyslím budúci týždeň?

V Dubnici bolo dobre. Spravili sme si výlet na blízku farmu, kde boli zvieratká, ktoré boli chalani s pedagogickým dozorom bez pedagogického vzdelania – naším dedkom poobzerať. Dedko to s nimi vie – keď treba, zvýši hlas a už sa ho obaja držia za ruku. V taške má pre nich vždy nachystanú nejakú odmenu – či už džúsik, keksík, alebo cukríky.

Prečítajte si tiež:

Spánok cez deň a v noci
Keď súrodenec žiarli
Rytieri a princezné alebo Rozdiely vo výchove chlapcov a dievčat

Trošku som sa obávala, ako tento výlet zvládne Kristínka, keďže tak ďaleko autom s nami ešte nešla a ešte nikdy nespala inde ako doma vo svojej postieľke (ak teda nepočítam pobyt v pôrodnici), ale moje obavy boli zbytočné. V prenosnej postieľke spala ako vo svojej a dokonca ju nezobudila ani silná búrka. Jednu cestu autom prespala a tú druhú zase prerozprávala.

No a rozprávanie jej naozaj ide. Zo svojho kresielka už po mne vyslovene pokrikuje a ja sa na tom musím vždy smiať, že nám v rodine rastie ďalší generál. Je to však fajn, lebo sa vždy ohlási, keď niečo potrebuje. 🙂

Tento týždeň sa jej už párkrát podarilo obrátiť sa z bruška na chrbátik a ja sa neviem vynadívať, ako urputne bojuje so svojou hmotnosťou a aký úsmev vyčarí na tvári, keď sa jej to podarí.

Nedá mi neukončiť písanie tohto článku výrokom, ktorým ma náš Kubo poriadne rozosmial. Dojčila som Kristínku, a tak musel chvíľočku počkať na svoje kakavko. No a potom som, samozrejme, naňho zabudla, keď sa ozval so slovami: „Maminka, prosím ťa, sprav mi už to kakavko, lebo budem zase ofučaný.“ K tomu asi ani netreba ďalší komentár. V záujme zachovania pokoja a dobrých vzťahov v našej rodine mi nezostalo nič iné, iba vstať z gauča, odložiť Kristínku a nachystať kakavko. 🙂

Prajem vám veľa úsmevov a čo najmenej „ofučaných“ detí.

Katarína