KLUB tehuliek (94): Náročné problémy a pedagogické procesy

Tehuľka Rudy: Vitaj doma, Rudko!

Vivat Slovakia! Už sme prišli z výletu… Hurá, už som doma! Tak sa teda vítam na Slovensku. V pokoji som odložila svoje fešné kompresné podkolienky do šuplíka a vrhla sa na vybaľovanie škatúľ. No všetko poporiadku.

Môj odchod z Írska bol úplne bezproblémový. Prvýkrát som si zarezervovala sedadlo, aby som bola čo najbližšie k záchodu:-) a mala priestor na nohy. Počas letu som pila veľa tekutín, ako mi odporučila lekárka, a snažila som sa poprechádzať každú polhodinku. Do čoho som sa teda nemusela príliš nútiť, keďže môj močový mechúr sa pýtal aj častejšie.

Po prílete do mojej rodnej Bratislavy ma čakalo krásne prekvapenie, ktoré mi pripravil môj manžel. Bola to stuha na vchodových dverách nášho nového bytu, s nápisom: „Vitaj doma, Rudko.“ Keďže to tam takto bolo ozdobené celý víkend, predpokladám, že buď sú naši susedia presvedčení, že môj manžel je gay, alebo sa domnievajú, že sa nám už narodil syn a volá sa Rudo. Každopádne som s veľkou slávou prestrihla stuhu a vošla do nášho nového príbytku, ktorý som zatiaľ videla iba v návrhoch v počítači.

Čo sa budem rozpisovať, byt je, pravdaže, prekrásny, presne tak, ako som si ho vysnívala. Dokonca, čo je na Bratislavu podozrivé, mám aj krásny výhľad, a tak sa radujem. Hneď som sa pustila do vybaľovania škatúľ a vybaľujem a vybaľujem… Dúfam, že táto činnosť sa skončí už čoskoro.

Prečítajte si tiež:

Zariaďujeme zdravú domácnosť
Dieťa a detská izba
Materská anorexia: Nebezpečenstvo honby za superpostavou

Keďže som veľmi šikovná, stihla som už vybaviť i lekárov. Prihlásila som sa do Sanatória Koch, kde budem rodiť. Pravdaže, ako samoplatca. Toto slovíčko by som chcela vypichnúť, pretože byť samoplatca na Slovensku je vec veľmi podozrivá a hlavne komplikovaná. Naozaj som šťastná, že som voľakedy v Írsku absolvovala kurz krízovej komunikácie, pretože ho konečne môžem zužitkovať v realite. Informácie, koľko a kde mám platiť, sa rôznia od recepcie cez laboratórium po lekára. Všade sa mi dostane iná informácia a hlavne nikto nevie, kto teda konkrétne má odo mňa platbu prijať.

Keďže som „štítnožľaziarka“, bola som dnes na vyšetrení u mojej bývalej endokrinologičky. Tam bol veľký problém, ako zaplatiť za rozbor krvi, ktorý je potrebný. Nakoniec som skončila s ampulkou krvi v ruke, vyslaná do laboratória niekde v podzemí nemocnice, aby som im to tam odniesla osobne a dožadovala sa platenia priamo u nich.

V podzemnom laboratóriu videli naposledy tehotnú ženu v minulom storočí, odvtedy tam chodia iba zarastení chlapi v červených overaloch, ktorí zbierajú po ambulanciách krv. Laborantka sa skoro zadusila rožkom, čo práve raňajkovala, a dokonca sa na mňa prišiel pozrieť aj pán riaditeľ, aby rozriešil tento náročný problém, ako je platenie za rozbor jednej ampulky krvi.

Trošku sa ešte vrátim k tomu Kochovi. Až na zmätočné informácie o tom, koľko má samoplatca platiť, je servis neskutočne dobrý. Gynekologička je príjemná a usmievavá, sestrička zábavná, anestéziologička priateľská a hlavná sestra, keď sme s manželom prelomili ľady, sa roztopila na super ženu. Takže zatiaľ nemôžem povedať jedno zlé slovo. Stihla som absolvovať jedno vyšetrenie, prípravu na epidurál, ktorá sa v tejto pôrodnici vyžaduje, ak ho žena chce, a prehliadku pôrodnice. Zatiaľ všetko ide ako po masle, tak dúfam, že to aj tak ostane.

Prajem všetkým krásny deň.

Vaša Rudy

Rudy je práve v 35. týždni tehotenstva. Prečítajte si viac o vývoji plodu a tehotenských zmenách v tomto týždni.

Katarína: Ten malý huncút mi chýba!

Ahojte, mamičky, dnes je akési divné upršané počasie a adekvátne tomu vyzerá aj moja nálada. Je mi smutno. Sedím si tu, Tomáš odišiel na služobnú cestu, Kristínka spinká a veľkáč Kubko je v škôlke. Všade je ticho a ja rozmýšľam, čo budem robiť, ak sa raz ten môj veľký syn vyberie na študijný pobyt, ktorý som si vysnívala pár článkov dozadu.

Priznávam, že Kubkovu škôlku prežívam horšie ako on. Toľkokrát som si za uplynulé týždne povedala, nech už je september a nech je tu aspoň trošku pokoj, a dnes je to len druhý deň a ten malý huncút mi chýba. Stále vykúkam z okna, či nepôjdu škôlkari na prechádzku okolo nášho domu, aby som ho aspoň na chvíľočku videla.

Musím povedať, že nástup do škôlky zvládol bravúrne. Bez sĺz, bez trucovania, našiel si svoju skrinku, prezul sa a utekal za novými zážitkami. Od samej radosti sa s nami zabudol aj rozlúčiť. Hneď v prvý deň si našiel kamaráta Matúška, naučil sa básničku a dokonca jedol slíže. 🙂 Viem, že bude OK. Len mám pocit, že sa v tomto celom pedagogickom procese zabudlo na maminky – tiež by asi väčšina z nich potrebovala nejaký adaptačný program.

Stále si uvedomujem, aký je ten náš syn skvelý. Veľa to pre mňa znamená, že sa mu v škôlke páči, a verím, že to tak aj zostane. Neviem si predstaviť, ako ťažké to musí byť, keď vám vaše dieťa každý deň ráno plače a vy ho musíte „opustiť“ a veriť, že ho to o chvíľočku prejde.

Prečítajte si tiež:

Prvé dni v škôlke – ako ich zvládnuť?
Náušničky pre princeznú
Pozor na škodlivé látky v hračkách

Pozitívne na tom je to, že mám viac času na Kristínku. Chodíme po dome, obzeráme sa v zrkadle (sme vskutku krásne :-)), hráme sa spolu. A keď spinká, tak mám čas pre seba, trošku si oddýchnem, poupratujem a keď sa zobudí, som jej zase plne k dispozícii. Spomínam, ako sme si takto žili s Kubkom, keď bol ešte maličký. A rozmýšľam, že by som aj s Kristínkou začala chodiť na nejaký kurz baby cvičenia alebo spievania. S Kubkom sme chodili na plávanie, baby masáže a ešte aj na cvičenie.

Minulý týždeň sme s Kristínkou absolvovali poradňu. Zase pekne narástla, má 64 cm a 6 430 g. A má už za sebou aj svoje prvé očkovanie, trošku plakala, ale potom bola v poriadku, našťastie nemala žiadnu reakciu a okrem malinkého pomrnkávania a minimálne zvýšenej teploty to zvládla na výbornú. Moje deti sú skrátka úžasné, rozhodli sa, že mi to ako vďaku za dobrú starostlivosť všetko uľahčia.

Ja som však mala dosť veľký problém udržať slzy, keď som ju tam videla. Nuž, musím povedať a verejne priznať, stáva sa zo mňa „mama-plačka“. To, na čom sa kedysi v mladosti smiala, už dobehlo aj mňa, prišlo to s prvým tehotenstvom a neodíde to už asi nikdy. Moje deti ma jednoducho vedia dojať – tým, aké sú – úprimné, šikovné, bezprostredné a pre mňa úžasné a jedinečné.

Kristínka je už veľké dievčatko, a tak sme ukončili kúpanie v detskej vaničke a kúpem ju vo veľkej vani. Náramne sa jej to páči (môjmu chrbtu o niečo menej), je tam priestor, a tak od samej radosti špliecha vodu po celej kúpeľni. A keďže tam je viac miesta a hlavičku si už šikovne udrží, dávam ju „plávať“ aj na bruško, a to sa jej páči asi najviac. Krásne kope nožičkami a zapája aj ruky – zvláda kraul aj prsia! 🙂

O týždeň sme tu zas.

Katarína a Kristínka