KLUB tehuliek (95): Kolo, kolo mlynské a rýchlo domov!
Rudy spoločne so svojou gynekologičkou prichádza na úplne nové informácie týkajúce sa tehotenskej starostlivosti. Ďalej si zvyká na nový domov a návrat na Slovensko rozhodne neľutuje. Na Katarínu skúša Kubko vyprosiť voľno zo škôlky, po pár dňoch mu však už asi dochádza, že teraz už budú voľné len víkendy. Kristínka sa stala plnohodnotnou občiankou a bola slávnostne zapísaná do obecnej kroniky.
Tehuľka Rudy: Snažím sa nájsť vnútorný pokoj
Neviem, či je to tehotenská eufória, ale veľmi sa radujem, že som sa rozhodla prísť žiť na Slovensko. Ľudia, ktorí na Slovensko stále iba nadávajú a hovoria, ako je tu ťažko a nič sa nedá a tam „vonku“ je všetko lepšie, „vonku“ asi nikdy nežili. Neboli odkázaní sami na seba, nezačínali so všetkým naozaj od piky, bez rodiny, kamarátov.
Mne je na Slovensku fantasticky, krásne počasie, ovocie, čo úžasne chutí, znovu objavujem starých kamarátov a radujem sa z prechádzok po Bratislave. Jasné, človek si, pravdaže, všimne sem-tam aj dáke to negatívum a hlavne tých starých zamračených ľudí, ale ja som sa rozhodla si to nevšímať a skôr sa zamerať na pozitíva. A tak sa mi žije lepšie.
Už som malého trpaslíka aj nahlásila k detskej lekárke, čo bola ešte moja detská lekárka, ktorá si ma pamätala a cez telefón ma poriadne vyspovedala, zaželala všetko dobré pri pôrode a ja som si povedala, aké je super sa takto po rokoch vracať, síce už v úplne inej pozícii k ľuďom, čo som mala v detstve rada.
Pravdaže, mám už za sebou aj ďalšiu prehliadku na gynekológii. Vzájomne sa s gynekologičkou prekvapujeme v rôznych veciach. Ja ju v tom, že som doteraz (okrem svojej prvej nedávnej návštevy u nej) nemala vaginálne vyšetrenie, nikto ma nikdy nevážil, aj informácie o prietokoch či hmotnosti dieťaťa mi ostali utajené, keďže ich nikdy nikto nesledoval. Musím sa priznať, že možno to bolo aj dobré, že som tieto info nemala, lebo stavať sa prvýkrát na váhu v 36. týždni tehotenstva teda na sebavedomí nepridá. 🙂 Mňa zase prekvapila hmotnosť trpaslíka, keďže už má 3 050g, čo mi teda príde na 36. týždeň celkom dosť.
Tak uvidíme, ako to bude pokračovať, ale ja osobne by som radšej uberala, ako pridávala 🙂 To, že je už dosť veľký, cítim každým jeho pohybom, keďže ma celkom nepríjemne štuchá do močového mechúra a pod pravé rebro.
Prečítajte si tiež:
Ako správne prebaliť bábätko?
Genetické testy: Prinášajú upokojenie alebo stres?
Materská anorexia: Nebezpečenstvo honby za superpostavou
Moje telo už tiež začína dávať najavo, že má toho pomaly dosť, a tak mi začali napúchať nohy a tŕpnuť pravá ruka. Niekedy je to dosť nepríjemné, hlavne keď potrebujem ešte povybaľovať veci a kde-tu fyzicky popracovať na byte, ktorý sa ešte stále dokončuje, a nohy ma začnú po chvíľke pekelne bolieť a musím všetko nechať tak a ísť si ich vyložiť. Vždy ma to trošku nahnevá, lebo mám pocit, že už nič nevládzem.
Z psychickej stránky je zaujímavé pozorovať, ako sa snažím nájsť vnútorný pokoj a pripraviť sa na všetko to, čo nastane po pôrode. Stále ma ešte sem-tam prepadnú myšlienky na to, ako vydržím bez práce. Som vorkoholik, to treba priznať, a obávam sa, že mi z hlavy počas materskej vyšumí všetko ťažko nadobudnuté vzdelanie, do ktorého som investovala nemalé prostriedky.
Už teraz sa obávam, ako sa uchytím na pracovnom trhu, keď sa moja slovná zásoba zúži na: „nechytaj, to je bakané, ideme búvať, a kolo, kolo mlynské.“ Reálne si uvedomujem, že je úplná hlúposť sa nad tým takto zamýšľať, lebo teraz odpoveď nenájdem, ale asi mi bude ešte chvíľku trvať, kým objavím ten svoj vlastný vnútorný pokoj, že je úplne v poriadku na dáke to obdobie upustiť zo svojho kariérneho rastu a ostať doma s dieťaťom.
Prajem všetkým krásny deň.
Rudy
Katarína: Nedeľné ľúbenie
Deň ide za dňom a ani som sa nenazdala a zase je čas napísať príspevok do nášho denníčka, teda vlastne „týždenníčka“. Ako inak, väčšina našich zážitkov sa krútila okolo Kubkovej škôlky – doslova sme ňou žili.
Ako som už spomínala, Kubko sa do škôlky veľmi tešil a prvé dni bol nadšený novými kamarátmi a prostredím. Prvá kríza však prišla už v stredu. 🙂 Po ceste do škôlky začal so mnou zjednávať, že či by sme nemohli ísť dnes niekam inam, napríklad len do obchodu a rýchlo domov alebo sa pobicyklovať a on mi ukáže, ako vie ísť strašne rýchlo – normálne zapojil svoju kreatívnu časť mozgu! No nepomohlo. 🙂
Vo štvrtok sa dal strhnúť emóciami a plačúcimi spolužiakmi a solidárne plakal s nimi. Nepomohlo. No a v piatok sa ma pokúšal presvedčiť, aby som tam zostala s ním. Jasné, že nepomohlo. 🙂 Asi si pomaličky začal uvedomovať, že tá škôlka je nastálo. A to chúďa malé nevie, že po nej nasledujú škola, zamestnanie a stráviť celý deň pozeraním rozprávky bude môcť až v dôchodku.
Takže už aj naše dieťa spoznáva čaro víkendov. Ten uplynulý boli u nás dni obce. A v rámci nich bol aj slávnostný zápis novonarodených detí do kroniky obce. Naša Kristínka sa teda stala plnohodnotnou občiankou. Maminka dostala kvetinku a Kristínka darčeky. Strávili sme pekný deň vonku a stretli sme pár známych.
V sobotu nás navštívilo Bessynkine prvorodené šteniatko. 🙂 Veľmi nás to potešilo, keďže sme jej pôrod dosť prežívali. Bolo to aj také naše dieťatko a bolo fajn vidieť, že z neho vyrástol krásny psík. Veľkú radosť mal Kubko, keďže nám po dvore behali „dve Bessynky“.
Prečítajte si tiež:
Niekoľko detí v jednej izbe? Vieme, ako na to
Prvé dni v škôlke – ako ich zvládnuť?
Vyvíja sa naše dieťa dobre?
V nedeľu sme sa rozdelili na dva tábory – chalani išli spolu do kina a baby leňošili doma. Kubko bol v kine prvýkrát a veľmi sa mu tam páčilo. A mal tatinka len pre seba. A keďže ten si zase odskočil na ďalšiu služobnú cestu, ja teraz musím vymýšľať kreatívne odpovede, prečo do toho kina nemôžeme chodiť každý deň. Odpoveď, že nemáme dosť peniažkov, nezaberá.
Kubko má totižto vlastnú peňaženku, ktorú všade nosí so sebou, a od kamarátky Moniky v nej má stráááášne veľa peňazí, len škoda, že sú plastové a bez ochranných prvkov. Kubkovi v každom prípade dávajú veľký pocit dôležitosti a samostatnosti. Už aj potraviny si kupuje sám. A ja vždy nenápadne žiadam pokladníka v obchode, aby si tie peniaze od neho vzal. 🙂 Takže pozor – on na kino má, takže, mami, kedy pôjdeme zase do kina?
S Kristínkou sme si užívali nedeľné ľúbenie. Je až neuveriteľné, ako ma dokáže tou malou ručičkou pohladiť alebo len tak chytiť. Vždy som čakala nejaké to nemotorné potiahnutie za vlasy alebo poškrabnutie, ale ona sa vie naozaj pritúliť a pohladiť ma po líci alebo krku. A milujem aj jej pusinky, uslintané, ale jedinečné. A nekonečne dlhé hodiny by som sa vedela rozplývať nad jej vôňou, bezzubým úsmevom a hlasným chichotaním a džavotaním. Je moja, moja, moja. 🙂
Krásny týždeň, maminky.
Katarína
