Otecko Emanuel (10): Nie som amazonský Indián

Pred tým, ako sa nám narodil potomok, dostal som od priateľov hromadu kníh o výchove. Myslím, že nie som ďaleko od pravdy, keď poviem, že aspoň jednu knihu o výchove získal do daru každý pár v radostnom očakávaní. Keďže som vyššie spomenuté knihy dostal od svojich priateľov múdro v predstihu, mal som čas sa do nich zahĺbiť.

Zasvätenému čitateľovi asi ani nemusím objasňovať, že keby som ich dostal až pri narodení potomka, doteraz by som ich neotvoril, pretože pri dieťati sa vždy nájde niečo dôležitejšie a aktuálnejšie, ako je čítanie. Pohrúžil som sa teda do literatúry o tom, ako vypiplať dokonalého človeka.

Každý autor má na dokonalú výchovu iný recept. Som človek s dobrou pamäťou. Takže mi často, keď vidím iných rodičov pri výchovnej akcii, napadne napríklad: „Jasné, autorka tá a tá, kapitola tretia…“

Samozrejme, nevidím všetko. Či má drobček vlastnú postieľku, alebo spí medzi rodičmi, či ho nechávajú vyplakať, alebo kolíšu. Dobre však vidno, akým spôsobom dieťa transportujú alebo s ním chodia na prechádzky, a tu nie je príliš ťažké literárne vplyvy odhadnúť.

V najmodernejšom bestselleri som sa dočítal, že najprirodzenejšie je nosiť dieťa „na voľno“ v rukách. Tak to aspoň robia Indiáni z kmeňa Yequánov, ktorí sú podľa autorky najšťastnejší ľudia, akých stretla, a preto je to tak správne. Nasleduje rad skutočne logických argumentov.

Som rád, že autorka nešla hľadať ideálnu výchovu medzi Pygmejov a nedokazuje, že pri výchove je najdôležitejší nedostatok vody, alebo medzi Čukčov, aby to isté tvrdila o extrémnom mraze.

Ďalší autor sa nazdáva, že najdôležitejšie je mať dieťa neustále privinuté k sebe pomocou šatky, pretože jedine tak vzniká to pravé puto medzi rodičom a dieťaťom. Opäť nasleduje rad logicky bezchybných argumentov.

Keď naše prababičky pracovali na poli, odkladali deti na medzu. Keďže so záťažou by sa im horšie pracovalo, podávali by menší výkon a ohrozili by tak živobytie rodiny.

Chápem, že matky v iných zemepisných šírkach, kde sa to len tak hmýri hadmi a divokou zverou, svoje deti pri sebe skrátka nosiť musia. U nás to však neplatí. Ja žijem dnes a tu.

Svoje dieťa vozím prevažne úplne nemoderne v kočiariku. Necítim sa ako spiatočník, ktorý sa podieľa na deprivácii svojej ratolesti. Ako je vôbec možné, že sa za to ani nehanbím?

Nie som amazonský Indián, nežijem na úrovni strednej doby kamennej, nebývam ani v tropickom pásme. Keď som s dieťaťom, chcem mať voľné ruky, aby som mohol niečo robiť.

Samozrejme, že ho tiež nosím „na voľno“ aj mimo bytu, no iba na kratšie vzdialenosti. Používam aj nosidlo, ale na stredné vzdialenosti.

Mám aj knihu o výchove z roku 1890. Radia v nej, že dieťa má byť do veku pol roka pevne zviazané zavinovačkou, aby bolo pokojné, a v zavinovačke má byť doska, aby malo rovnú chrbticu. Prebaliť ho odporúčajú ráno a večer… Čo si o našich múdrych knihách pomyslí čitateľ o päťdesiat rokov?

Hoci sa to nezdá, odporúčam čítať všetky knihy o výchove, ktoré sa človeku dostanú do rúk. Ale kriticky. Vzal som si poučenie aj od autorov, u ktorých niektoré myšlienky kritizujem. Nehľadajme v knihách hotové návody, ale inšpiráciu.

Váš Emanuel Pavlík, hrdý tato