Otecko Emanuel (12): Čo rodičia chcú počuť a majú hovoriť

Čo však na to odpovedať? Mám dojem, že nejestvuje žiadne tabuľkové vzorné dieťa, ktoré by sa vyvíjalo presne podľa príslušných grafov a v stanovenom čase splnilo všetky požadované normy. Aká odpoveď sa odo mňa očakáva? Konštatovať zhody s tabuľkami alebo zdôrazniť rozdiely?

Skúsenosť ma poučila. Odpovedám podľa toho, ako spytujúci sa na moju odpoveď reagoval v minulosti. Demonštrujem to na dvoch príkladoch.

Zdôverím sa, že syn nechce papať z fľašky, a dostane sa mi odpovede, že sme si to zavinili sami, dieťa je rozmaznané, máme ho nechať dlho plakať a ono potom papať bude. Takémuto človeku budem na ďalšiu prípadnú otázku odpovedať, že všetko je skvelé, ba ešte o čosi lepšie.

V ďalšom prípade mi na rovnakú informáciu druhá strana odpovie, že ich Adamko zasa nespinká. Výborne! Posťažujeme sa! Môj Haštal je príliš chudý. Adamko kaká iba v utorok. Haštal má zápal v uchu.

Adamko pri lezení neprehýba kolienka. Haštal nechce Sunar. Adamko nemá rovnako veľké semenníky. Haštal má často vyrážky v podpazuší. Adamko sa rozplače vždy, keď vidí babičku…

To je tá správna rodičovská debata! To si rozhodne niekedy zopakujeme. Hneď ako prídem domov, oznámim žene, že nie sme tí najhorší rodičia na svete, pretože sa naše dieťa ako jediné na svete odchyľuje od nejakých tabuliek, zato kolegynin Adamko…

Stáva sa mi to aj s neznámymi ľuďmi. Mamička s kočiarikom, s obrovskými kruhmi pod očami sa pri nás pristaví, pochváli mi, ako sa moje dieťa oduševnene tvári, a vysype zo seba, že to jej sa v trinástich mesiacoch neotáča, nelezie, nestojí nechodí.

Tak to je ťažký kaliber. Na to sa jej priznám, že moje dieťa malo krv v stolici, a pochválim jej potomka, akú má zdravú farbu, na rozdiel od nášho anemického. Cudzia mamička viditeľne pookriala.

A o to pri rodičovských rozhovoroch podľa mňa ide. Vzájomne si ukázať, že žiadny ten tvorček nie je úplne taký, akého sme si ho my hlúpi rodičia dopredu vysnívali.

Iba raz sa mi stalo, že sa mi akási cudzia babička zdôverila s niečím takým strašným, že som jej nedokázal odpovedať nič povzbudivo hrozné o svojom potomkovi.

Povedala mi, že jej nevesta vychováva dieťa podľa príručky, kde sa odporúča, aby sa dieťaťu od šiestich týždňov nedávali plienky a učilo sa, držané v náručí, vylučovať na povel: „Pipi!“

Dokázal som tej skoro plačúcej dobrej žene iba prejaviť úprimnú sústrasť a vysloviť želanie, že to nevestu azda prejde, že je to možno iba laktačná psychóza…

Poznám aj mamičky detí so skutočne závažnými problémami, s Aspergerovým syndrómom, s celiakiou, cystickou fibrózou, ale tie sa nesťažujú nikdy na nič. Takto bedákame iba my rodičia v podstate zdravých detí.

Váš Emanuel Pavlík, hrdý tato

Na Babywebe tiež nájdete:

Štvrtý a piaty mesiac – fyzický a citový vývoj, hra
Prvé krôčiky a ďalšie úspechy
Čo pribaliť na výlet s bábätkom