Otecko Emanuel (18): Je po mne, no zbohom…

V posledných týždňoch, asi od deviatich mesiacov, prestala ohrádka stačiť, čo začal syn dávať najavo výraznými akustickými signálmi. A tak sme na jeho chov vyčlenili jednu z miestností nášho trojizbového bytu.

Z detskej izby sme odstránili všetko, o čo by si mohol ublížiť, ako sme sa naivne domnievali, a na dvere sme kúpili nízke zábradlie. Tam si môže užívať samostatný život, a keby niečo chcel, stačí zakričať, čo mu ide zo všetkých činností najlepšie.

Ukazuje sa však, že syn dokáže zneužiť v podstate akýkoľvek nástroj, doslova čokoľvek, na potenciálne sebapoškodzovanie. (A keď už naňho žalujem, dnes ráno ma do oka praštil umelohmotnou zebrou, a už asi dva týždne mi vie vypnúť počítač, keď si myslí, že sa mu málo venujem.)

A tak sme z miestnosti postupne odoberali ďalšie a ďalšie kusy nábytku, až zostali len postieľka, debna na periny, bielizník, policový systém na hračky, koberec, vrstva hračiek na ňom a sem-tam pohodená autosedačka a hojdadlo. A, samozrejme, syn.

Chlapček sa často sám hrá v izbe a keď zavyje, pribehneme. V prípade, keď si uvedomíme, že sa už dlho neprejavoval, pribehneme o to rýchlejšie, pretože ho podozrievame, väčšinou oprávnene, že sa venuje niečomu povážlivému. (Napríklad, raz sa vyšplhal po silónovom puzdre na hračky, ktoré sme už radšej odstránili, až k stropu, kde sa kochá nezvyčajným výhľadom.)

Raz takto v sobotu bolo zas dlho ticho a manželka, ktorá medzitým znervóznela, sa vydala na výzvedy. O niekoľko sekúnd priletela s tým, že nám Haštíka niekto uniesol, pretože nikde nie je, ani v zatvorenej izbe, ani v zamknutom byte…

Zostal som stoicky pokojný. Niežeby som vedel, kto je únosca, ale spomenul som si na historku zo svojho detstva.

Bývalo nás v dvojgarsónke päť, starí rodičia, rodičia a ja. Spával som údajne asi štyri hodiny denne, inak som reval, kým ma matka nevzala do náručia. Matka ma musela pestovať na rukách, inak by som pobudil celé osadenstvo, ktoré muselo chodiť do práce a nemohlo byť nevyspaté. Ťažké časy…

Nebolo to, samozrejme, príjemné hlavne pre moju mamu, ktorá už bola schopná zaspať kdekoľvek, kedykoľvek a v akejkoľvek pozícii. Keď som v noci začal revať a mama sa hrabala ku mne, otec vraj vždy v polospánku zašomral „Vyhoď ho z okna“ a spal ďalej.

Až sa raz otec odrazu prebudí, všade ticho. Matka spí a mňa nikde. Otec ňou zatriasol: „Kde je, čo si s ním urobila?!“ – „Vyhodila som ho z okna,“ odpovedala mama v polospánku a spala ďalej.

Otec bežal pod okno a nenašiel ma ani rozpľasnutého na dvore, ani loziaceho po strechách. A tak sa vrátil domov, všetkých zobudil a začalo sa systematické a márne prehľadávanie 38 m2. Nenašli ma, kým som nezačal jačať. Bol som zapadnutý medzi váľandami.

Mama, hoci si to vôbec nepamätala, si ma musela dať v noci do postele. Váľandy medzi ňou a otcom sa museli rozostúpiť, ja som medzi ne zapadol, váľandy sa zas spojili a ja som zaspal na zemi. Inak sa to stať nemohlo.

Takže teraz som šiel hľadať syna do prázdnej izby. Orientoval som sa podľa toho, že má moje gény. Rozhliadol som sa a s istotou som si to namieril k zatvorenej debne na periny. A vskutku – na dne, na rezervnej perinke, spinkal náš anjelik.

Určite sa to stalo tak, že sa mu podarilo otvoriť bočné veko debny. To sa zastavilo o autosedačku. Po nej vyliezol na veko, z veka sa skotúľal do debny, nejako ju za sebou zavrel a zaspal. Inak to byť nemohlo.

Keď som to vysvetlil manželke, nechcela tomu veriť. Vraj som ho určite ukryl ja a že ju obaja chceme priviesť do hrobu. A vôbec, žena dosť často o synovi tvrdí, že takto sa ani nie desaťmesačné bábätko nespráva…

Ja som na syna, samozrejme, hrdý, ale… Mám ešte niekoľko, úprimne, dosť veľa historiek z detstva, o ktorých svojej dobrej manželke rozprávať nebudem, nech radšej nevie, na čo sa môže tešiť.

Váš Emanuel Pavlík, hrdý tato