Otecko Emanuel (21): Zvieracia výchova

Niekedy je riešenie situácií inštinktívne, inokedy uvedomelé. Siaham, pochopiteľne, po tom, čo si vybavujem zo svojho detstva, čo som kde videl, prečítal si, čo mi kto poradil. Niekedy vymyslím aj niečo originálne, čo však neznamená, že to vždy funguje. Mnohí moji známi sú chovateľmi domácich zvierat.

Občas teda na syna skúšam aj výchovné ťahy zo živočíšnej ríše. Konkrétne od psov a mačiek. Na začiatok a pochválim svojím zatiaľ, myslím, najväčším úspechom. Inšpiráciu som nabral od goríl nížinných.

Gorily

Všetci dobre poznáme situácie, keď dieťa niečo chce a svoju vôľu si presadzuje a vynucuje agresiou, revom či trieskaním hračkami. Čo s tým?

V jednej takej chvíli som si spomenul na gorily nížinné. Raz som o nich videl nejaký dokumentárny film a pri pohľade na vyčíňajúceho syna som pochopil. Doslova som uzrel gorilieho samca, ako tlčie konárom o strom, búši sa do pŕs a vydáva čo najhlasnejšie škreky.

Rozhodol som sa dať synovi jasne najavo, že minimálne nasledujúcich pätnásť rokov som dominantným alfa samcom našej domácnosti ja. Schmatol som jeho košík s hračkami a tresol ním celou silou o zem. Potom som sa zmocnil stoličky a chvíľu som ňou búšil o podlahu.

Vzápätí som stoličku pustil, aby som sa mohol biť do pŕs. Celý čas som sa snažil vydávať hlasné neartikulované zvuky. Pravdupovediac, skôr som trafil slona ako gorilu…

Úspech prišiel okamžite. Vo vývojovo starších, pračlovečích vrstvách synovho mozgu sa zaplo to správne centrum. V momente zaujal podriadenú polohu, čupol si. Sklopil oči, vybral si z úst cumlík a začal mi ho ponúkať. Keď som ho neprijal, položil ho predo mňa a vedľa začal ukladať hračky vysypané z košíka…

Dosiahol som, skrátka, presne to, čo som chcel… Nadvihol som Haštalovi bradičku, zasunul mu cumlík naspäť do ústočiek a šli sme sa hrať našu obľúbenú hru. Ja staviam z kociek veže a on mi ich zhadzuje. Po hysterickom záchvate ani stopy. Už asi mesiac sa o nič podobné nepokúsil.

Vzor – chovatelia mačiek

Hoci to s touto témou priamo nesúvisí, môj výstup mal ešte jeden, nezamýšľaný efekt. Prišla za mnou manželka s tým, že uznáva, že by mohla viac upratovať a že málo varí…

Rozhodol som sa však túto taktickú výhodu nevyužiť. Na rozdiel od jednej svojej nemenovanej kamarátky si nemyslím, že manželstvo je boj o teritóriá. Manželku vychovávať nechcem, a tak som priznal, že môj výstup bol zameraný na výchovu syna a maximálne predstieraný a vykalkulovaný.

Jedna vetva môjho rodu sa už niekoľko generácií živí herectvom, takže mám komediantstvo v krvi.

Svoju ďalšiu výchovnú metódu som odpozeral od chovateľov mačiek. Keď mačka robí niečo nežiaduce, chovateľ na ňu syčí.

A tak aj ja skúšam na syna syčať, keď vykonáva aktivitu, s ktorou nesúhlasím. Napríklad keď vyhadzuje starostlivo poukladanú bielizeň z bielizníka.

Čiastočne to funguje. Zrejme má v mozgu nejaké centrum strachu z hadov. Samozrejme, nesyčím naňho každý deň a väčšinu nábytku som dôkladne zabezpečil bezpečnostnými zámkami. Keď zasyčím, syn spozornie a prekvapene sa na mňa pozrie, čo mi spravidla stačí na to, aby som jeho pozornosť upriamil na inú, menej škodlivú činnosť.

Keby som však len syčal a nechal ho tak, vrátil by sa opäť k rozhadzovaniu bielizne.

Do tretice som sa inšpiroval u chovateľov psov. Moja kamarátka jeden čas chovala v byte 2 + 1 až siedmich sibírskych huskyov, a to nepočítam šteňatá.

Keď šteňa robilo, čo nemalo, najčastejšie mláčku na zvyškoch rozhryzeného nábytku alebo koberca, vzala ho pani majiteľka zubami zozadu za krk, nadvihla ho a triasla ním.

Pokúsil som sa o to aj ja, ale s nulovým efektom. Synovi rastú zuby. Hryzie všetko a všetkých. Raz, keď sa mi svojimi dvoma stoličkami a ôsmimi rezákmi snažil odhryznúť ruku, chytil som ho zubami za zátylok.

Výsledkom však boli len výbuchy smiechu. Moje dieťa to berie to ako úžasnú hru. Buď to funguje len v prípade psovitých šeliem, alebo sa ja bojím pritlačiť, predsa len, v blízkosti je miecha.

Bol u mňa návšteve i kamarát, amatérsky herpetológ (odborník na plazy). A musím uznať, že môjho syna držal tak obratne, že ho vôbec nepohrýzol. Asi ho čoskoro navštívim, aby som sa inšpiroval.

Plánujem tiež objednať sa na konzultáciu u kamarátov chovateľov králikov, morčiat a tarantúl. Človek nikdy nevie, kde sa môže poučiť.

Váš Emanuel Pavlík, hrdý tato