Otecko Emanuel (24): Homo novus*

Podľa mňa sa dieťa stane úplným človekom až v okamihu, keď ho za človeka uzná okolie a začne ho ako človeka rešpektovať, uznávať. Nášho syna to postretlo jedného dňa v nedeľu, keď mal trinásť mesiacov a nejaké drobné.

Boli sme na návšteve v rodine, kde mali psa. Takú malú zmesku, asi trojkilového krysaříka, z toho tá chlpatá a nervózna vec podedila rozhodne najviac. A, samozrejme, čím zmiešanejšia rasa, tým bystrejší jedinec.

Pes začal žiarliť. Celá hostiteľská rodina sa točila okolo môjho syna, psíček im bol odrazu ukradnutý. Bodie, tak sa ten chlpáč volal, vyhodnotil situáciu zjavne tak, že prevaha je na jeho strane.

Mal síce tretinovú hmotnosť a veľkosť, ale zubov plnú tlamu, zatiaľ čo syn má sotva polovicu predpísaného množstva a ani v pohyboch ešte nie je najistejší.

Najskôr sa ho pokúsil zahnať štekotom zblízka. Háša sa zľakol a pri prvom šteknutí sa strhol. No nerozplakal sa, nestuhol ani neutiekol. Zostal stáť.

Hlava hostiteľskej rodiny psa okamžite vykrstila a ten sa s previnilým kňučaním odpratal do kúta. Lenže hlava cudzej rodiny musela kdesi čosi vybaviť a odobrala sa preč. A Bodie si opäť trúfol. Zase pribehol k synovi a začal mu nepriateľsky štekať desať centimetrov od stehien.

Neviem, či si to Haštal premyslel, alebo reagoval spontánne. Najskôr sa zase strhol, ale potom… Vynadal psovi sám. Niežeby vedel hovoriť. Jednoducho zdvihol ruku vo rovnakom geste ako prednosta navštívenej domácnosti pred chvíľou a s rovnakou dikciou zo seba začal vyrážať artikulovaný prúd slabík.

Zo psieho pohľadu to muselo vyzerať tak, že to malé, konkurenčné stvorenie mu nakladá ľudskou rečou. Uznal teda, že je to človek, aj keď malý. A človek je jeho pán.

A tak milý Bodík stiahol chvost medzi nohy, sklopil uši, čo by čistokrvný krysařík, myslím, nezvládol, a s previnilým zakňučaním sa odobral do svojho kúta.

O niečo neskôr dostal synček palacinku. Niežeby sme ho živili výhradne palacinkami, ale učíme ho, aby vonku jedol, čo mu dajú…

Psík k nemu prišiel a začal žobrať. Háša vie, asi na hubách o tom absolvoval nejakú prednášku, že my ľudia psíky kŕmime, a tak mu kus palacinky strčil rovno do tlamičky.

Krysařík sa zatváril slastne a dotvrdil zmluvu, ktorú my ľudia so psami máme o vzájomnom spolužití, keď mu nastavil hlavu na poškrabkanie. A syn ho poškrabkal. Mimochodom, spravil to jemnejšie, ako keď sa dotýka nás, svojich rodičov…

A tak bol môj syn jednej marcovej nedele uznaný predstaviteľom fauny za pána tvorstva.

*Znamená po latinsky nový človek. V starom Ríme sa týmto výrazom pomenovával prepustený otrok, ktorý sa vracal do spoločnosti slobodných ľudí.

Váš Emanuel Pavlík, hrdý tato