Otecko Emanuel (5): Presilovka u pediatra

Moja manželka nemá v obľube návštevy dojčenskej poradne ani iných medicínskych zariadení pre matky s deťmi. Pripadá si, že je tam spolu s dieťaťom tým slabším, ak vôbec, partnerom. Aj keď je to v počte vyrovnané, dvaja na dvoch, matka s nemluvňaťom je proti zohranému tímu sestry a lekára v zjavnej nevýhode. Navyše oni – zdravotníci – hrajú vždy v domácom prostredí.

Zato ja chodím s dieťaťom k lekárom celkom rád. Môj rovnoprávny vzťah k zdravotníctvu sa zrejme podvedome formoval v útlom veku.

Podľa svedectva svojej matky som už v pôrodnici zabrúsil svojimi rúčkami do prehadzovačky pána profesora tak dôkladne, že ma museli odstrihávať. Na rozdiel od pána profesora som si vtedy svoju dôstojnosť udržal, minimálne som neklial ako dláždič, keďže som ešte neovládal reč.

Keď ma s mamou vypustili z pôrodnice, navštívila nás detská lekárka doma. Neviem, či sa to dnes ešte vôbec praktizuje. Bol január. Na ľadový fonendoskop priložený na telíčko som vraj reagoval vysokým oblúkom teplého moču do lekárkinho drdola (móda roku 1967, som síce prvorodič, ale predsa len archívny ročník).

Je však možné, že môj dobrý pocit v ordinácii nesúvisí s mojou osobnosťou, ale jednoducho s tým, že som muž. Otec u pediatra síce nie je úplne bielou vranou, ale predsa dosť svetlou, čo občas vyvedie lekárov a sestry z rovnováhy, a vzťah zdravotníctvo – pacient tým prestane byť až taký nevyvážený.

Ja som si svoju rolu čiastočnej matky úplne dobrovoľne nevybral. Keď som si priviezol rodinu z pôrodnice domov, mala milovaná manželka také zdravotné problémy, že som zostal doma „na paragraf“ a so synom som z nutnosti obchádzal povinné kontroly sám.

Po prvýkrát som si stav vecí uvedomil u ortopéda. Na výkrik z ordinácie: „Ďalšia mamička!“ som skúsil, neviem prečo, nasadiť basbarytón a o niečo hlasnejšie som odpovedal: „Už ideme!“ Byť stredobodom pozornosti mi neprekáža…

V počítači, kam sestra ťukala naše nacionálie, boli iba kolónky dieťa-matka. Kam s otcom? Súhlasil som, čisto kvôli programu, že teda budem matkou. Vtedy po prvýkrát oficiálne. A myslím, že nám bola venovaná veľmi nadštandardná pozornosť.

Neskôr začala žena chodiť, ja zase pracovať. Prvú návštevu u pediatra oplakala, pretože pochopila, že je nemožná a všetko robí nesprávne. A tak si na ďalšiu návštevu dohodla čas, keď som mohol prísť aj ja.

Dvaja dospelí na dvoch dospelých. Náš tím si vopred rozdelil úlohy. Žena komunikovala, ja som manipuloval s dieťaťom, to sa neodolateľne usmievalo. Manželka bola s návštevou nadmieru spokojná. Skrátka, od tých čias chodíme k detským lekárom so ženou spoločne a žijeme šťastne, až kým nepomrieme. Čo odporúčam všetkým.

Váš Emanuel Pavlík, hrdý tato