Baby LIVE! Šarlotka (19): Som držgroš

Švajčiarska návšteva

Na prázdniny k nám prišla 17-ročná dcéra mojej kamošky zo Švajčiarska. Prišla sa učiť slovenčinu. Jej mama, ktorá v rovnakom veku emigrovala s rodičmi na západ a neskôr sa vydala za Švajčiara, nemala veľa príležitostí vychovávať deti po slovensky a tie v detstve o slovenčinu tiež veľký záujem nejavili.

To platilo až do času, kým sa z jej dcéry nestala samostatná skoro dospelá osoba a neozvala sa v nej túžba spoznať kultúru, jazyk a jedinečnosť maminho rodiska.
Veľkú podporu našla aj v starých rodičoch, ktorí sa síce tiež prispôsobili životu na západe, no na vnúčatá aspoň hovorili po slovensky, spievali im slovenské pesničky a naučili ich zopár slovíčok. Preto mladá slečna rozumie vcelku dobre, no s hovorením si prišla pomôcť k nám na Slovensko.

Fešandy v červenom:)

ia, ie, iu ô

Takže sa momentálne v našej domácnosti hovorí slovensko-nemecky. My si trošku opakujeme, čo sme ešte nezabudli z príležitostne používaného jazyka a ona dychtivo hltá našu ťažkú gramatiku, trénuje špúlenie pier a snaží sa vysloviť správne “ie, ia, iu, ô”.

Niekedy sa dobre nasmejeme na skomoleninách, či pri skloňovaní „ja som bol, ty si bol, on je bol…“ a niekedy netušene objavíme v hlavách slovíčka, o ktorých sme ani netušili, že ich vieme.

Teraz by kamarátka dala kadečo za to, keby jej dcéra vedela lepšie slovensky a nemusela sa náročne učiť náš ťažký jazyk.
Zaujímavé je vysvetľovať slečne komunizmus a naše aktuálne ekonomické možnosti.
Nechce mi veriť, že umývačka riadu vôbec nie je samozrejmosťou v každej rodine, že bežný priemerný plat na Kysuciach je okolo 600 eur, že obedové menu tu stojí 2,99 eura a že oblečenie pre Šarlotku nakupujem najradšej v bazároch, lebo ušetrím kopu peňazí.

U nich, keď je niekto podnikateľ, je takzvane “za vodou”. Keď si niekto dovolí kúpiť vlastný dom, hoc i na hypotéku, je “za vodou”. Keď má niekto viac ako jedno auto, je fakt “za vodou”.

Čítajte aj:

• Pozor na škodlivé látky v hračkách
• Máte doma ľaváka? Nevadí

Pečiatka nepohodlný

Systém v zasľúbenej krajine je niekoľkonásobne prísnejší, avšak funguje skoro dokonale. Akurát dnes mi hovorila, že na ich ulici teraz otvorili obchod, kde nikto neobsluhuje, je tam všetko, čo potrebuje bežne rodina každodenne nakúpiť a platí sa len tak, jednoducho si spočítate, koľko čo stojí a príslušnú sumu necháte v košíčku pri odchode.

Nikoho by nikdy nenapadlo dať “omylom” o pár frankov menej. Miestni by sa od hanby prepadli pod zem. A ukradnúť niečo?
Nedovolia si, a ani prisťahovalci si nedovolia. Polícia je veľmi prísna, nič nikomu neodpustí a keď dostanete do pasu pečiatku “nepohodlný”, už tam viac nedostanete šancu ani len riady umývať.

Nespievam ódy na Švajčiarsko…skôr vo mne niektoré naše slovenské “samozrejmosti” vyvolávajú pocit na zvracanie.

Šarlotka so sesternicou. Kuk:)

Tfuj-tfuj!

Dozvedela som sa, že určité záujmové skupiny ma kládli za vzor, keď som bojovala s informáciami o vhodnosti či nevhodnosti očkovania. Hnusne ma zneužili, nespýtali sa ma, nedali mi o tom ani len zo slušnosti vedieť a použili moje meno. Zaráža ma, že v tejto krajine nie je nikomu nič sväté a bohapusto sa “obchoduje” s hocičím.

Priznávam, keď som bola tehotná, veľakrát som Norkovi vrzúkala okolo uší, že chcem ísť preč, že chcem nášmu dieťaťu zabezpečiť lepšiu budúcnosť. Že chcem, aby sa narodilo niekde, kde nebude len ďalšou pracovnou silou, len ďalším číslom.
Možno niektorí budete namietať, že predsa naša “malá veľká krajina” je ideálna, je v strede Európy, má otvorené trhy, prílev zahraničných investorov, sľubne sa vyvíjajúcu ekonomiku, fungujúci sociálny systém…

Žiaľbohu už mnohokrát som sa presvedčila o tom, že nič nie je tak zlaté, ako sa blyští a že všetko, čo v živote dosiahnem, si musím tvrdo vybojovať a niekedy aj viackrát.

Prečítajte si tiež:

• Stále sa odkopáva!
• Syndróm ideálnej matky

Obchody či krajina zázrakov?

Preto som „držgroš“ (hláška mojej mamy ), milujem výpredaje, milujem bazáriky, second-handy, nikdy neodmietnem škatuľu obnosených vecí od sesternice či švagrinky.

Každú jednu korunku, ktorá opustí moju peňaženku dva, niekedy aj trikrát otočím a keď neminiem, teším sa, že som zarobila. Keď sa však rozhodnem do niečoho investovať, dlho o tom premýšľam a vždy to musí mať skutočný význam.
Keď vidím, ako Šarlotka robí pokroky v psychomotorickom vývoji vďaka plávaniu, viem, že jej pokojne zaplatím ešte niekoľko kurzov (ktoré sú, mimochodom, dosť drahé).

Keď sa odbremením od činností, ktoré som nikdy nemala rada a ušetrím si čas pre princeznú, zaplatím si pani na upratovanie. Všetko, čo je hmotné a raz sa pokazí, alebo minie, je pre mňa nevhodné na investíciu.

Keď vidím v obchode ceny detského oblečenia, pripadám si ako v krajine zázrakov. Obdivujem tie maminy, ktoré si dovolia z materskej zaplatiť všetky mesačné náklady na živobytie a ešte k tomu kúpia pre svoj poklad hoci len nové body. V nemenovanom obchode jedno stojí 5,95 eura. Kúsoček látky zošitý kúšočkom nitky s dvoma-troma cvočkami. Šialená suma. A to som bola v obyčajnom obchode pre obyčajných ľudí.

Ešte neviem, ako budem Šarlotke vysvetľovať, prečo jej nekúpim nové topánky. Viem však, ako jej vysvetlím, na čo má byť hrdá a ako sa má ku každej veci správať. So všetkou úctou a váhou. Lebo hodnotu veci vždy meriam úsilím, akým ju získam.

Lúčim sa cmuk:)

Foto: Braňo Herchl