Baby LIVE! Šarlotka (22): Som gurmán po tatovi

Ham-ham, ústa otváram rýchlo!

Vždy, keď do nej kukne a potom začne variť, tak mi vysvetľuje, že pán doktor hovorí, že už môžem jesť aj šošovicu, hrášok, fazuľku, pšeno, ovos a všetky kadejaké mňamky, ktoré mi zrazu mama začala variť podľa tej knižky “pán doktor”.

Hovorí tiež, že som gurmán po tatovi. Znie to, akoby som bola nejaké korenie, ale asi mi tak hovoria lebo milujem papanie.
Najradšej by som sa už obsluhovala s lyžičkou sama, keď vidím na stole misku, už tuším, že bude plné bruško. Niekedy síce v tej miske nie je papa pre mňa, zje to mama, ale obvykle to dostanem ja.

A tým „gurmánom“ ma volajú vždy vtedy, keď s chuťou otváram ústa a jedujem sa, keď mi ich nestíhajú plniť. Pri prežúvaní vydávam smiešne zvuky – mmmmm-mňňň-hmmmm”, to preto, lebo mi veľmi chutí.

Cup-cup

Dlhá, široká a bystrozraký

Pred pár dňami bola u nás sesternica Ella. Mama sa smiala, že sme ako tie postavičky z rozprávky: dlhá, široká….Už nám chýba len bystrozraká.
Touto postavou vraj bude náš novonarodený kámoš Erik. Zatiaľ je ešte len v nemocnici, ale mama s ním už telefonovala a že o tri týždne sa už uvidíme.

Teraz je s mamou na východe, lebo dočasne išli k babke, aby sa teta doma asi nebála sama. No my tam pocestujeme tiež, vraj na nejaký krst a potom už prídu ku nám domov.

Oni sú totiž naši susedia, chodili sme k nim na kávičku, keď bol Erik ešte v bruškovom domčeku. Tak sa teším, že teraz mu už budem môcť všetko poukazovať. Máme totiž nové sliepky.

Čítajte aj:

• Od mamy ani na krok!
• Starí rodičia – pomoc alebo komplikácia?

Máme už aj sliepkoša

Sliepočky nám ostali len tri posledné, tak sa naši rozhodli, že im zoženú kamošky. Mama nakoniec doniesla aj takého parádneho kámoša sliepkoša, čo sa stále kokoší a parádne vyspevuje. Robí také kikirikííí a naši sa tešia, že to u nás konečne je ako na ozajstnej dedine.

Každé ráno, keď vyjde slniečko, ten sliepkoš vylezie z kurína, postaví sa na rebrík a začne vyspevovať. Je to supiš a vraj na jar budeme mať sliepkošské bábätká pipinky.

Mama mi ukázala, ako asi budú vyzerať, lebo Dolča má doma také hračky. Oni budú moje najobľúbenejšie hračky. Vezmem si ich aj do postele a budeme pekne spolu spinkať.

Prečítajte si tiež:

• S bábätkom v posteli
• Hračky, s ktorými sa deti učia

Aj ja chodím do práce

Mama sa ma snaží presvedčiť, že v noci musím spať bez prebudenia. Lenže keď ja som smädná a trošku aj hladná a niekedy, keď v tej tme otvorím oči, sa aj bojím a chcem si byť istá, že je pri mne.

Tak sa pomrvím, pofňukám a mama priskočí, vytiahne cicík, ja sa pricucnem a okamžite je všetko v poriadku. Len niekedy ráno mi mama hovorí, že mi balí kufor a zanesie ma do nejakého domova k nejakej tete, čo ma naučí v noci spať.

Lebo že ona musí pracovať a keď sa nevyspí, tak nič nezarobí. Ja tiež musím každý deň do roboty a nesťažujem sa. Niekedy dostanem papiere do ruky a musím ich vybavovať, niekedy si čítam časáky a vzdelávam sa a niekedy trénujem novú choreografiu a spev, aby som sa mohla ukázať pred sesterkou a kámošmi. A keď som unavená, pomrnčím a hneď som v kočíku a vozím sa po meste s babinou. To chodenie do roboty je super, mne sa tam veľmi páči 🙂

Som malá bombička a aj slečinka

Viete čo je sranda? Mne sú všetky nohavice úzke. Mama sa smeje, že už nemôžem ani dediť po sesterke, lebo to, čo je jej krátke, mne je úzke. Ja som proste taká malá bombička a tak ako mama mám aj ja najradšej šaty a sukničky. Pripadám si v nich pekná a je to super pohodlné.

No vraj má prísť už zima a budeme musieť zmeniť šatník. Už aj teraz ráno ma mama vždy tisne do autosedačky takú naobliekanú, že sa ani neviem pohnúť, len očami gúľam. A vraj to bude ešte horšie. To sa ale asi už nezmestím do vajíčkovej sedačky, lebo už teraz som tam len tak-tak a nohy mi už vytŕčajú von.

Našťastie mám ešte takú druhú autosedačku, takú červenú. V nej sa cítim super, tam mám kopec miesta a je pohodlná aj na dlhé cestovanie. A to, že mi z nej tata musel odmontovať miminkovskú vložku je jasný dôkaz, že už som veľká.

Lebo ja už nie som mimino, ja som už slečinka. Aspoň tak mi hovorí náš sused, “strýko Vilo”, keď sa stretneme. Ja mu vždy na oplátku ukážem ďasienka, že ešte nemám zuby, tak ako on, a usmejeme sa na seba. Minule chcel ísť s nami z krčmy domov, ale mama nakúpila plné auto vecí, tak sa ku mne dozadu nezmestil, preto musel ísť v kufri.

Naši sa celú cestu na ňom smiali a keď sme prišli domov, tak ho vyslobodili, ale on našťastie prežil. To je dobré, že prežil, lebo keď sme neni doma, on sa nám stará o pipinky. Bez neho by boli hladné. A potom by nemali vajíčka. A ja by som nemohla papať to žlté z vajíčka.

Dobre sa obliekajte a papajte.

Vaša Bombička

Foto: Braňo Herchl