Baby LIVE! Šarlotka (83): Ako rozdeliť materskú lásku

Mám obavy z dojčenia, zo zvládania dvoch divochov, z cestovania, z večerných rituálov… každý deň si skúšam predstavovať, aké to asi tak je mať ráno v aute dve deti. A hlavne čo všetko bude predchádzať tomu pokojnému pocitu, keď je všetko na svojom mieste, vopchám do štartéra kľúč a auto začne vrčať. Lebo vtedy je už pokoj, žiadny krik, žiadne prezliekanie, topánky obuté, spokojnosť na každej sedačke, čisté oblečenie, ja síce spotená, no ten upokojujúci zvuk pradúceho motora to všetko vygumuje.

Veľmi intenzívne sa vo mne začína ozývať otázka spojená s obavou, ako je možné rozdeliť materskú lásku medzi viaceré bytosti. Viacdetné kamošky mi to vysvetlili tak, že odrazu tej lásky budem mať dostatok pre všetkých. Jedna ma upozornila, že celý život bude jedno z mojich detí to obľúbenejšie.

A kamarátka s troma deťmi to vníma tak, že každé dieťa má rada iným spôsobom. Na túto moju dilemu mi dal veľmi jednoduché riešenie môj múdry muž – on bude ľúbiť jedno dieťa, ja druhé a máme po probléme. 

Aké easy, však? Na moju obavu, že kto bude ľúbiť to tretie plánované dietko, pokrčil plecami a s úsmevom mi začal vypočítavať všetky babky, dedkov, krstných a ostatných rodinných príslušníkov, ktorí určite v sebe nájdu dostatočnú rezervu lásky a budú ochotní obetovať ju v primeranom množstve. Takže vlastne mám po probléme a môžem opäť pokojne spávať.

Čítajte aj:

Bonding – láska na prvý dotyk
Keď súrodenec žiarli
Keď dieťa stráži babička

Od pondelka má Šarlot vo svojej izbe veľkáčsku posteľ a začíname trénovať. Veľmi sa jej páči, lebo z nej môže hocikedy zliezť. Čiže uspávanie už nefunguje tak jednoducho ako doteraz. Vždy sa musí jeden z nás „obetovať“ a ostať pri nej, kým nezaspí. Obvykle rodič zaspí či zadrieme skôr ako dieťa, ale to asi mnohí rodičia poznajú dosť dôverne. Keďže sa mi však nechce kupovať ďalšiu detskú postieľku, musíme ju naučiť večernému zaspávaniu vo veľkej posteli čím skôr. Máme na to ešte relatívne veľa času, po tohtotýždňových skúsenostiach si blahoželám, že sme začali tak skoro.

Dúfam, že keď opadne radosť a prekvapenie z novej postele, nového miesta, nových možností na pohyb, novej steny a možnosti hocikedy vybehnúť, kuknúť do našej spálne (ešte nemáme dvere), tak si naše drahé dieťa uvedomí, že je skutočne unavené a bude poslušne zaspávať bez ceremónií, rozbíjania maminho nosa (to sa jej podarilo v utorok, keď som zadriemala a ona dostala odrazu chuť predviesť mi, čo robili doobeda v jasličkách), odlepovania fosforeskujúcich ovečiek zo steny a oškrabávania príjemnej masážnej omietky.

Je mi jasné, že to všetko chce len čas a našu trpezlivosť, včera som však po hodine intenzívneho uspávania zvolila pohodlnejšie riešenie a šupla som ju do klasickej postieľky. Už som pri nej zaspávala, potrebovala som si nachystať veci na ďalší deň, trebalo mi cikať, bolo mi zima na kríže a vôbec… tak som ju dala napriek obrovskému protestu do drevenej postieľky, z ktorej niet úniku a jediné, čo jej ostávalo, je spať. Ešte asi 10 minút protestovala, lomcovala ňou, kričala, vzápätí smutne volala na všetkých možných, aby ju prišli zachrániť a keď sa nikoho a ničoho nedovolala, ľahla a v sekunde zaspala.

Typická žena – nevie, čo presne chce, ale bude kričať dovtedy, kým to nedostane.

Krásny skorojarný víkend,

Bombičky