Čo všetko dokáže novorodenec

Čo vidí novorodenec?

Predpokladá sa, že ostrosť zraku novorodenca je asi o polovicu nižšia ako u dospelého a jeho zorné pole je obmedzené približne len na dvadsať stupňov od pozorovaného predmetu alebo osoby. Obmedzený pohľad do strán je čiastočne spôsobený nezrelosťou systému. Dieťatko totiž nie je schopné riadiť presné pohyby hlavičky a očí. Svoje blízke okolie však zrakovo vníma. Na obrázku 1 vidíme, ako pekne novorodenec zameral svoj pohľad na babičku, keď ho držala v optimálnej vzdialenosti od svojej tváre a usmievala sa naň.

Vníma ostatnými zmyslami

Novorodenec vníma okolitý svet aj ostatnými zmyslami, teda sluchom, hmatom, čuchom a chuťou. Ak má možnosť vnímať určitú vec viacerými zmyslami súčasne, najmä zrakom a sluchom, ako je to napríklad v prípade hrkálky, takáto vec ho zaujme skôr. Je zaujímavé, že pri vnímaní okolia dáva novorodenec prednosť ľudským podnetom, najmä tvári dospelého, jeho hlasu a dotykom. Pri kŕmení dieťatka sa vnímanie tváre matky spája s vnímaním chuti pri cicaní mlieka, dotykmi matky, jej telesnou vôňou a hlasom. Preto dochádza v prvých dňoch života k uprednostňovaniu matky pred inými dospelými.

Pohybové možnosti na chrbátiku

Po narodení a v prvom mesiaci života dieťatko najčastejšie leží na chrbátiku a nevie sa samo otočiť na bok alebo na bruško. Niekedy sa stane, že sa natočí trochu na bok, ale takéto natočenie nie je úmyselné. Ide o bezprostredný pohyb spôsobený tým, že ani poloha na chrbátiku nie je ešte príliš vyzretá a dieťatko v nej nie je stabilné, pevné.

V ľahu na chrbátiku zatiaľ neudrží hlavičku v strednej polohe a má ju otočenú na jednu stranu. Dieťa by si nemalo obľúbiť len jednu stranu, aby potom nemalo hlavičku jednostranne sploštenú a nedošlo k asymetrickému vývoju telíčka a držania končatín s tým súvisiacim. Najmenšie deti sa rady pozerajú za svetlom alebo tým smerom, kde sa niečo deje, niečo sa pohybuje. Je potrebné dbať na to, aby neprichádzali „zaujímavé“ podnety k dieťaťu vždy len z jednej strany, ale postupne z obidvoch strán, aby sa dieťatko samo snažilo pretáčať si hlavičku na jednu i druhú stranu.

Vytáčanie hlavičky na jednu stranu sa nazýva predilekcia a niekedy môže súvisieť i s pomliaždením krčných svalov pri pôrode. Pri preventívnych prehliadkach lekár posúdi, či bude treba, aby dieťa vyšetril neurológ a či je nutné začať s cieleným cvičením. Včasné cvičenie a rehabilitácia sú z hľadiska ďalšieho vývoja dieťaťa veľmi dôležité. 

Pohybové možnosti na brušku

Najmenšie detičky sa na brušku zvyčajne schúlia do klbka a hlavičku si položia znovu na jednu či druhú stranu. Nožičky majú skrčené pod bruškom a ručičky pod hrudníkom. Ak im nožičky natiahneme, snažia sa vykonávať plazivé pohyby a mierne zdvíhať hlavičku. Čoskoro ich to však unaví. Je dobré, ak si dieťatko zvyká na polohu na brušku od samého začiatku. Musí to však byť vždy v čase bdenia, keď sme pri dieťatku.

Najlepšie je využiť na to čas pri prebaľovaní, keď je dieťatko nahé a má voľné nôžky. Deti, ktoré si na polohu na brušku nezvykajú od narodenia, môžu mať neskôr ťažkosti pri pretáčaní na bruško, pretože sa im táto poloha nemusí páčiť. Môžu sa tak oneskoriť i v následnom lezení, čo je veľká škoda, lebo lezenie je pre zdravý vývoj dieťatka veľmi dôležité. Rodičia by preto nemali zabúdať na túto prvú „pohybovú hru“, ktorú je nutné vykonávať len vtedy, ak je dieťatko bdelé a neplače. Za prvé pohybové pokusy v polohe na brušku dieťatko pochválime a dáme mu najavo radosť z jeho výkonu.

Komunikácia a emočné reakcie najmenších detí

Hlavným komunikačným prostriedkom najmenších detí je plač, ktorým nám dávajú najavo, že sa necítia dobre, že by niečo potrebovali. Keď plačú, nemusí to hneď znamenať, že ich niečo bolí. Môžu plakať trebárs preto, že im je zima alebo teplo, alebo by rady zmenili svoju polohu a ešte to samy nezvládnu. Plakať môžu aj preto, že sa cítia osamelé alebo z únavy za predpokladu, že ich okolie nenechá ani chvíľu na pokoji. Rodičia sa časom iste naučia byť dobrými pozorovateľmi správania dieťatka a dokážu rozpoznať, čo chce ich maličké plačom povedať.

Plačom vyjadruje nespokojnosť. Ale ako nám dá najavo, že je spokojné? Predpokladá sa, že je spokojné v spánku, ak nie je príliš často prerušovaný. Spokojné je aj vtedy, keď bdie, keď pokojne leží a oči má doširoka otvorené. Takéto rozpoloženie dieťatka priamo navádza na to, aby sme sa mu radostne prihovárali. Nedokáže sa na nás ešte vedome usmiať. Zatiaľ nás teda odmení pozorným sledovaním našej tváre, o čom si povieme o chvíľu.

Čítajte tiež:

• Ako vychovávať dieťa?
• Vaše dieťa plače
• Starostlivosť o nedonosencov

Hra – môžeme sa s deťmi hrať už od narodenia?

Svet, do ktorého sa dieťatko narodí, sa výrazne líši od prostredia, v ktorom žilo pred narodením, a preto je pre novorodenca pomerne náročné prispôsobiť sa novému a veľmi odlišnému prostrediu. V dôsledku toho niektorí usudzujú, že dieťa je na začiatku novorodeneckého obdobia plne zaujaté zvládaním fyziologických procesov adaptácie na nové prostredie, teda dýchaním, riadením teploty a uspokojovaním svojich telesných potrieb, čiže potreby príjmu potravy, spánku atď. Preto nejaví záujem o hru. Tu je však možné vzniesť námietku.

Ak je novorodenec schopný vnímať svoje najbližšie okolie, uprednostňuje ľudskú tvár i hlas a zameriava na ne pozornosť, nie je úplne zaujatý uspokojovaním svojich biologických potrieb. V prvých dňoch života však na pokusy rodičov upútať jeho pozornosť reaguje málo. Napriek tomu sú tieto pokusy rodičov dôležité. Rôzne štúdie preukázali, že čím má dieťa viac príležitostí pozorovať tvár dospelého, tým viac porastie jeho záujem o okolitý svet.

Ak hru chápeme ako činnosť, ktorá má významné vývojové účinky, môžeme sa domnievať, že sa hra u dieťaťa vyskytuje od samého narodenia. Je však potrebné, aby sme na hru využívali vhodné chvíle, keď je dieťatko pokojné, bdelé, s naširoko otvorenými očami.

Tvár dospelého ako prvá „hračka“

Na základe výskumných prác sa preukázalo, že novorodenec nielenže dáva prednosť pozorovaniu ľudskej tváre pred ostatnými vecami, ale je schopný i napodobňovať niektoré jeho mimické reakcie. Keď sa nad dieťa dospelý nakloní a urobí niektoré mimické pohyby, ako napríklad otváranie úst či špúlenie pier, môže sa dočkať toho, že sa dieťatko pokúsi urobiť rovnaký pohyb, ako vidí u dospelého. Je to zvláštny druh nápodoby, ktorý sa vyskytuje v tom najranejšom veku.