Ešte netlačte: Jedinečná kniha o rodení na Slovensku

…zrazu som pocítila bolesť. Keď som sa opýtala, čo robí, povedala, že mi praskla vodu. Ani sa neopýtala, ani nič nepovedala. Nechcela som to a ani na to neboli indikácie…

…pri pôrode som bola jednoznačne vedená k polohe, ktorá vyhovovala pôrodníkovi, a nie v prvom rade mne…

…mali sme pridelený pôrodný box, kde nás nikto nevyrušoval. K dispozícii som mala žinenku na ležanie, pôrodnú stoličku, polohovateľné kreslo, sprchu spoločnú ešte s jedným boxom. Chceli ma nastrihávať, ale najskôr sa opýtali a keď som odmietla, akceptovali moje rozhodnutie…

…vykonali na mne Hamiltonov hmat. Nič horšie som nezažila, nebola som na to pripravená a doteraz cítim tú bolesť…

…mrzí ma jedine to, že aj napriek poctivej príprave som sa nevyhla nástrihu, aj keď len na dva stehy, a nemám s tým žiadne postproblémy. Lekár mi po pôrode ešte prišiel dovysvetľovať, prečo ho odporúčal. Bola som mu za to vďačná, pretože som bola dosť nešťastná, keď mi to počas pôrodu povedal, a rozhodnúť som sa musela rýchlo, videl, že som s tým nebola úplne uzrozumená…

…to ma ešte šili. Netuším, čo použili na lokálne umŕtvenie, ale bola to väčšia bolesť ako celý pôrod dovtedy…

…vykonali na mne Kristellerovu expresiu, dieťatko zo mňa doslova vytlačili, lebo po vylezení na pôrodné kreslo sa mi zastavili kontrakcie (predtým som bola vo vertikálnej polohe bez prítomnosti doktora) a neumožnili mi zmeniť polohu: „lebo to sa nedá, keď je dieťa v pôrodných cestách“…

…a dieťa mi vytlačili tak, že mi prísediaca lekárka skočila na brucho! Môj gynekológ, keď videl prepúšťaciu správu, len neveriacky krútil hlavou…

…otvárala som sa podľa knihy. Pôrodná doktorka sa však ponáhľala domov, lebo sa jej končila zmena, tak aby urýchlili otváranie, pichli mi oxytocín, vykonali amniotómiu, navyše použili Kristellerov manéver, na čo zavolali ďalšieho doktora a s dvoma sestrami mi kľačali na bruchu, pretože som bola iba na osem centimetrov otvorená, ale pôrodná doktorka mi povedala, že pomôže ručne odstrániť blanu. Boli to také silné bolesti, že mi úplne vypol mozog a na posledných päť, možno aj viac minút sa vôbec nepamätám. Prebrala som sa, až keď nado mnou držali moje diet’atko. Samozrejmý bol nástrih a zašívanie. Neprajem nikomu. Cítila som sa doslova ako v mäsiarni. Ešte aj po týždni som mala modriny po celej brušnej časti, bola som dolámaná. Zakrvavené oči. Prasknuté kapilárne žilky na tvári a na hornej časti tela. A mali by to byť krásne životné momenty!

…mala som pripravený pôrodný plán, ktorý nikoho nezaujímal, tak som o všetko musela žiadať pri pôrode, nie vždy mi vyhoveli. Napríklad som chcela pôrod v podrepe, nedovolili mi to, prosila som, aby ma nepripútavali o kreslo, ale spravili to proti mojej vôli. Chybu vidím hlavne v lekárke, mladá, neskúsená, necitlivá. Bol to môj tretí pôrod, viem porovnať s prístupom inej jej kolegyne, tiež vtedy neskúsenej, ale ľudskej. A hlavne nedovolili manželovi nahliadnuť na prvé ošetrenie dieťatka, o priloženie som musela žiadať…

Pred päťdesiatimi rokmi mysleli tehotné ženy najmä na to, aby ich deti prežili pôrod. Doba pokročila a dnes sa sústreďujú na úplne iné záležitosti. Vďaka internetu majú dnes ženy oveľa viac informácií a môžu si ľahko vymieňať vlastné skúsenosti. Aj preto dnes intenzívne znejú hlasy volajúce po humanizácii slovenského pôrodníctva. Ženy tým myslia najmä rešpekt k pôrodu, dodržiavanie svojich práv a uplatňovanie najnovších výsledkov výskumov do praxe.

Pôrodníctvo je medicínsky odbor založený na vedeckých poznatkoch. Napriek tomu sa v slovenských pôrodniciach často používajú praktiky, ktoré idú proti nim. Typickým príkladom je epiziotómia.

„Doktor na mňa kričal, hneď ako vošiel na sálu, či som si vedomá toho, že ak nechcem nástrih, natrhnem sa tak, že budem mať doživotné následky,“ spomína prvorodička zo Sniny a pokračuje: „Nástrih bolel viac než celý pôrod dohromady. Po pôrode sme sa s priateľom nemilovali asi osem mesiacov, nemohla som. Ešte aj teraz sa bojím.“ Keby išlo o ojedinelú skúsenosť, táto kniha by nevznikla.

Epiziotómia je nástrih hrádze medzi pošvou a konečníkom, ktorým sa pri prebiehajúcom pôrode rozšíri vaginálny otvor. Svetová zdravotnícka organizácia stanovila mieru epiziotómií na 10 percent z vaginálnych pôrodov – epiziotómia by mala byť indikovaná len na záchranu života či zdravia dieťaťa. Podľa Regionálnej analýzy pôrodníc v SR však miera nástrihov v roku 2011 na Slovensku prekročila 60 percent a v pôrodniciach v Galante, Žiline či Banskej Bystrici až 90 percent! O štyri roky neskôr sa situácia zmenila len nepatrne. Podľa Sprievodcu pôrodnicami bola v roku 2015 priemerná miera nástrihov 57,4 percenta, pričom najviac nástrihov mala pôrodnica na Kramároch v Bratislave (85,3 percenta), v Žiari nad Hronom (79,2 percenta), v Bánovciach nad Bebravou (78,9 percenta) a v Nitre (78,3 percenta).

Čítajte tiež:

• Čo nepatrí k prirodzenému pôrodu?
• Príprava na pôrod
• Prirodzené polohy a prostredie pri pôrode

Hľadali sme na Slovensku pôrodnicu, ktorá by mohla ísť v počte nástrihov príkladom pre tie ostatné, no narazili sme na problém. Najnižšie miery epiziotómii mali v roku 2015 pôrodnice v Rožňave (28,7 percenta), Ružomberku (32,52 percenta) a Revúcej (35,56 percenta). A to sú stále zarážajúco vysoké čísla.

Prečo sú u nás nástrihy stále rutinnou záležitosťou? „Každý, kto robí epiziotómiu, si vždy povie, že strihol, lebo to bolo potrebné, nikto nepovie, že strihol, pretože sa to tak robí vždy. Každý lekár nástrih nejako indikuje,“ hovorí doktor Jozef Záhumenský, prednosta II. Gynekologicko–pôrodníckej kliniky LFUK a UNB v bratislavskom Ružinove.

Dôvodom, prečo sa u nás robí toľko nástrihov, je zrejme iba zvyk. „Každej prvorodičke robím nástrih,“ – to je výrok, ktorý z úst pôrodníkov vôbec neznie zriedkavo. V minulosti sa verilo, že epiziotómia slúži ako prevencia veľkých pôrodných poranení hrádze, konečníka a čreva, a robila sa aj preto, aby sa dieťa narodilo rýchlejšie. Súčasné poznatky pritom dokazujú, že rutinný nástrih hrádze závažným poraneniam nepredchádza. Prečo sa napriek tomu slovenskí pôrodníci týmito poznatkami neriadia?

Doktor Záhumenský, ktorý dvanásť rokov pôsobil v Českej republike, tvrdí, že na Slovensku sa v odbore držia určité tradície, lekári nečítajú štúdie a už vyvrátené domnienky odovzdávajú starší pôrodníci mladším. Potrebu neustáleho vzdelávania potvrdzuje aj primár Gynekologicko-pôrodníckej kliniky v Trenčíne Peter Kaščák: „Je dôležité, aby sa lekári vzdelávali, chodili na kongresy, študovali aktuálnu literatúru a navštevovali aj iné pracoviská v zahraničí. Lebo ak ostaneme sedieť len doma a budeme si myslieť, že niečo funguje 20 rokov a funguje to dobre, tak to tak bude fungovať aj ďalších 20 rokov. To určite nie je dobrá cesta. Treba byť otvorený novým medicínskym, odborným i ľudským postupom.“

Niektorí lekári možno aj nastrihávajú v dobrej viere, že tým žene alebo dieťaťu pomáhajú. Nedá sa však ospravedlniť, že bol ženám vykonaný nástrih proti ich vôli, bez ich súhlasu či vedomia. Dokonca je dosť žien, ktoré tvrdia, že pri šití nastrihnutia cítili obrovskú bolesť pre nedostatočné alebo chýbajúce podanie analgézy. Vetu: „Následné šitie som si odtrpela viac ako celý pôrod,“ sme od žien počuli často. Šitie v žiadnom prípade bolieť nemá. Aj podľa Európskej charty má každý pacient právo predchádzať zbytočnému utrpeniu a bolesti. Letáky s právami pacientov nájdeme v nemocniciach na nástenkách alebo stolíkoch. Ale číta tieto letáky aj personál nemocníc?