Evička si svoj život vybojovala

VÁŠ PRÍBEH Keď sa Evka narodila v 24. týždni tehotenstva, dávali nám lekári tretinovú šancu na jej prežitie. Zahliadla som ju tesne po pôrode – bola taká maličká – vážila 650 gramov.

Zdroj: archiv redakce

S manželom sme len sedeli na posteli a plakali: prežije? Keď áno, nebude postihnutá? Ako potom zvládneme starostlivosť o naše dve deti, ktoré na nás čakali doma?
Prvé dni som ju vídavala len cez sklo inkubátora, až po štyroch dňoch mi sestričky dovolili, že ju môžem pohladkať. Dotkla som sa prstom jej rúčky, bála som sa, že jej ublížim.

Tiež ste prežili týždne a mesiace hrôzy s predčasne narodeným bábätkom? Ako ste to zvládli? Diskutujte spolu s nami!

Najskôr manžel

Keď ma pustili domov, jazdili sme za Evičkou každý deň. Manžel ale musel ísť prvý, vždy ma varoval, čo uvidím, ináč by som to asi nezvládla.
Evka bola napojená na toľko prístrojov, že bolo niekedy ťažké ju medzi nimi poriadne rozoznať. Boli to týždne, potom aj mesiace plné strachu. Niekoľkokrát nám lekári volali, že sa schyľuje k najhoršiemu, zlyhávali jej životné funkcie.

Neopúšťaj nás

Vždy sme sa prišli rozlúčiť, ale Evka zabojovala. Stála som pri nej dlhé hodiny, posielala som jej energiu cez sklo inkubátora, spievala jej a hovorila, ako veľmi ju všetci milujeme, aby nás neopúšťala. A Evka bojovala.
Po pol roku ju premiestnili z resuscitačného oddelenia na neonatológiu, medzi donosené bábätka. A potom sme si ju mohli odviesť domov! Bol to snáď najkrajší deň môjho života.

Niekoľkokrát sme ju pochovali

Dcéra, ktorú sme v duchu niekoľkokrát podvedome pochovali, ležala v postieľke v detskej izbe a vedľa nej stáli naše ďalšie dve deti a oči im rovnako ako nám rodičom svietili radosťou. Dnes už má Evka tri roky, je trochu pozadu, ale rýchlo to doháňa, vyzerá to, že nebude mať žiadne trvalé následky.

Evka, ďakujem

Píšem sem, pretože chcem veľmi poďakovať manželovi, že ma vždy podržal a vydržal to so mnou, aj keď som občas bola asi na zabitie, mojim starším deťom, že dokázali zniesť, že pol roka bola mamička viac v nemocnici s ich sestričkou ako doma, aby s nimi písala úlohy a aj napriek tomu ma podporovali a boli pre mňa v tej dobe najväčším zdrojom radosti.

Potom samozrejme lekárom, ktorí sa zahrali na bohov a urobili malý zázrak. Ale najviac chcem poďakovať Evičke, že to nevzdala.

Milena