Mýtus o adopcii homosexuálnymi pármi

Prečo nie iná adopcia?

Je zaujímavé, že vždy, keď sa hovorí o adopcii homosexuálnymi pármi, myslí sa tým, a to predovšetkým zo strany heterosexuálnej väčšiny, adopcia z kojeneckých alebo detských domovov. Prečo nikoho nenapadne iná možnosť?! Osobne poznám mnoho homosexuálnych párov, ktorí sú biologickými rodičmi svojich detí.

Spoločnosť rada zatvára oči pred tým, že homosexuálovia deti mali, majú a aj mať budú, bez štrukturálneho posvätenia od väčšinovej spoločnosti. Problémom však je, že partner/ka, ktorý/á sa o dieťa stará, živí ho, prebaľuje, kŕmi, hrá sa s ním, vodí ho do škôlky, ale nie je jeho biologickým rodičom, si toto dieťa nemôže osvojiť. Môže ho dostať do pestúnskej starostlivosti alebo sa stať jeho poručníkom, ale jedine v tom prípade, že sa so svojím partnerom alebo partnerkou registruje. Myslím, že prvotne by sa mala riešiť táto problematika. V tomto prípade hovorím o Českej republike, na Slovensku sa nám o niečom takom môže len snívať.

Je adopcia „odložených“ detí jedinou cestou?

Väčšinová heterosexuálna spoločnosť žije v miernej ilúzii, ak si myslí, že toto je pre homosexuálov jediný možný spôsob, ako mať dieťa, a hlavne, že po tom najviac túžia. Existuje mnoho rôznych riešení a je pravdou, že lesby to majú jednoduchšie ako gayovia. Domnievam sa, že adopcia dieťaťa z detského domova príde na rad až v tom prípade, ak zlyhajú všetky iné možnosti, a to sa týka heterosexuálnych, ako aj homosexuálnych párov. Ich premýšľanie je v tomto podobné. Dobrovoľne sa nevydajú na dlhú cestu byrokratickým podsvetím. Samozrejme existujú páry, ktoré v adopcii vidia hlbší zmysel ako väčšina, a idú do toho i napriek všetkým prekážkam a aj bez toho, aby sa vôbec pokúsili o „svoje“ biologické dieťa.

Ako sa homosexuál stane rodičom?

Homosexuál sa rodičom nestane náhodou – „ups, šmyklo sa nám“ – ale po dlhom váhaní a rozhodovaní sa. Tým vôbec nechcem povedať, že je to u heterosexuálnych párov bežný spôsob, ako prísť k dieťaťu.

Homosexuálne páry si takéto rozhodnutie musia veľmi dobre premyslieť a zodpovedať otázky, ktorými sa heterosexuálny pár vôbec nezaoberá. Akým spôsobom to urobíme? Ako bude reagovať okolie? Máme na nekonečné obhajovanie dosť sily a odvahy? Máme v blízkom okolí človeka, ktorý bude pre dieťa vzorom (u lesieb muž, u gayov žena)? Máme na to dosť finančných prostriedkov (priemerne nižšie platy u žien sú známou vecou)? Na tieto a ďalšie otázky musí homosexuálny pár nájsť odpovede predtým, než sa na cestu rodičov vydá. Myslím si, že práve tento fakt, je dobrým predpokladom k tomu, aby sa z nich stali dobrí rodičia, nech to znamená čokoľvek.

Deti homosexuálov

Na západe existuje mnoho výskumov, ktoré poukazujú na to, že deti homosexuálov sú v priemere otvorenejšie a vnímavejšie ako deti heterosexuálov (napríklad: Sawatzki, Birgit (2004): Que(e)r zur Familie. Lebensentwürfe lesbischer Mütter. Marburg). Bohužiaľ v našich zemepisných šírkach neexistuje žiadna takáto štúdia a tieto rodiny sú skoro neviditeľné, pretože sa aj tak trochu boja zviditeľnenia. Majú svoj okruh známych, u ktorých nájdu pochopenie. Dieťaťu sa neubližuje tým, že má dve mamy alebo dvoch otcov, ale tým, že sa jeho okolie na neho díva pomedzi prsty a spochybňuje miesto, v ktorom sa cíti bezpečne.

Reakcia na Mgr. Martina Prokeša

Na záver by som sa rada vyjadrila k slovám Mgr. Prokeša. On sám je za adopciu, avšak niekde medzi jeho riadkami cítim pomýlenú logiku argumentu, vlastne jeho argumentu vôbec nerozumiem. Homosexuálovia by mali mať právo adoptovať deti z detských domovov, pretože je ich tam veľa a „normálna“, tj. heterosexuálna, spoločnosť nemá o ne záujem, keďže ide o rómske alebo akokoľvek postihnuté deti.

Znamená to, a že homosexuálne páry by o takéto deti mali záujem, pretože je to pre nich jediná cesta??? Znamená to, teraz schválne preháňam, že ľudia „druhej“ kategórie by mali mať právo osvojovať si deti „druhej“ kategórie??? Majú právo len na to, čo heterosexuálna spoločnosť odmieta???

Som presvedčená o tom, že ak sa niekto rozhodne osvojiť si napríklad postihnuté dieťa, stojí to veľa premýšľania a úsilia. Pred takými ľudmi sa hlboko klaniam a obdivujem ich. Nemyslím si však, že umožnením homosexuálom adoptovať deti z detských domovov, sa ich budovy navždy vyprázdnia a táto problematika sa stane minulosťou. Ak má byť toto argument pre adopciu, tak mu chýba logika a neobstojí pred kritikou.

Možno ide len o požiadavku na zrovnoprávnenie

Hľadajme preto iné dôvody, prečo homosexuálom umožniť adopciu detí z detských či kojeneckých domovov. Čo ak to je úplne jednoduché a ich požiadavka na adopciu je len poukázaním na to, že chcú mať rovnaké povinnosti a práva ako väčšinová heterosexuálna spoločnosť?! Myšlienka, že po povolení adopcie budú pred detskými domovmi nedočkavo stáť fronty „teplošov“, je pomýlená, takisto ako predstava, že homosexuálny pár len deprivuje už aj tak deprivované dieťa z domova.

Boj za alebo proti adopciám mi pripomína boj za volebné práva žien, ktorý sa odohrával na pôde „normálnosti“ a „prirodzenosti“, kde o všetkom rozhodovala mužská spoločnosť. Československo patrilo medzi prvé krajiny, ktoré ženám umožnili voliť (v roku 1919), tak snáď nezaspíme ani v tejto veci, ako kedysi zaspalo Švajčiarsko, kde sa ženy tohto práva dočkali až v roku 1971.“

Mira

Na Babywebe tiež nájdete:

Adopcia homosexuálnymi pármi?
Diskusiu o adopcii homosexuálnymi pármi
Osvojenie dieťaťa
Máme pre vás dievčatko