Nikto nemá právo vám brať nádej

Nádej a vieru, že všetko zlé raz skončí. Preto sme sa dohodli a ja som veľmi rada, že tento rozhovor môže dnes niekto čítať, komu možno práve nie je do smiechu, ale kto má v sebe určite silu bojovať a zvíťaziť. Tak ako Radka.

Kedy to, Radka, všetko začalo?
Na to, že mám niečo s ľadvinami, sa prišlo už na základnej škole. Objavila sa bielkovina v moči a potom nasledovalo mnoho vyšetrení. Už v tej dobe boli ľadviny menšie a nefungovali, ako by mali. Bolo jasné, že mi dlho nevydržia. V roku 2004, keď som mala 22 rokov, som musela začať chodiť na dialýzu.

Tam som strávila skoro tri roky života. Zdá sa to byť dlho, ale keď sa na to obdobie pozriem späť, tak bolo krásne. Urobila som si ho také. Človek nesmie stratiť nádej a musí veriť. Veď ja som dostala v roku 2007 v pražskom IKEMe od mamy zdravú, novú ľadvinu. MAMI, ĎAKUJEM! A život začal opäť nanovo. Druhá zásadná zmena môjho života.

Prvá bola, keď si sa dozvedela, že ti zlyhávajú ľadviny?
Až keď som začala jazdiť na dialýzu. To bola zmena veľmi zásadná. Ešte k tomu v 22 rokoch, kedy je človek po škole a mal by žiť naplno. Cestovať, poznávať, užívať si. Cestovanie milujem, ale človek na dialýze je viac menej upútaný doma. Bolo to pre mňa ale jediné riešenie, ako ostať nažive.

Kto ti v tomto období najviac pomohol? Okrem mamky, samozrejme.
Tak v prvom rade naozaj mamka. Ale nesmiem zabudnúť na bývalého manžela, ten mi dal domov a zázemie. Bil sa s tou chorobou celú dobu spolu so mnou, dal mi veľa sily. Bol aj u toho, keď mi stále opakovali, že transplantácia nie je u mňa možná.
Na jeden deň nikdy nezabudnem. Chcela som, aby mi to doktor, ktorý o mojom osude takto rozhodol, povedal do očí. Dohodla som si s ním schôdzku u neho v brnenskej nemocnici. Stále ho vidím, ako mi len tak, medzi žartovaním so sestričkou, hovorí: „Na transplantácie sa aj umiera. A to by bol aj váš prípad. Doživotná dialýza, zmierte sa s tým…“ A ukázal na dvere von. Na chodbe sa vtedy manžel zosypal. Bolo to neopísateľné. Vzali mi nádej.

Lenže ty si sa nenechala len tak ľahko odbiť.
Našťastie zdravý rozum stále pracoval, hovorila som si, že riešenie určite existuje. Len musím ísť inou cestou. Počas ďalšieho mesiaca som išla do Prahy na konzultáciu do IKEMu.
Dôkladne si ma tam vyšetrili a po týždni mi doktor povedal: „Nevidím dôvod, prečo netransplantovať.“ Nedokážem ti popísať tie víťazné pocity! Aj dnes si ich dokážem vybaviť. Vrátili mi nádej, vrátili mi chuť bojovať.

Keď hľadali darcu, bola mamka jediná možná varianta alebo ste ešte hľadali inde?
Zaradili ma na waiting list, ale my sme už vtedy vedeli, že mamka je vhodný darca. Ja ju stále vidím, ako bola veľmi šťastná, že to všetko nakoniec takto vyšlo.

Kedy si vedela, že už máš „vyhraté“?
Ja som to vedela hneď v ten deň, kedy mi povedali, že je to možné! A to pritom transplantácia bola až rok na to, 28. 6. 2007. Ľadvina sa uchytila, okamžite, ešte na sále. Potom nejaké komplikácie boli, ale dopadlo to dobre. Ten rok to bola 13. transplantácia od žijúceho darcu. Vedela som, že to číslo bude pre mňa šťastné.

To zlé ale v tvojom živote bohužiaľ neskončilo. V 22. týždni tehotenstva si prišla o očakávané bábätko.
To bola obrovská rana a bolesť. S priateľom nás to vtedy oboch položilo. Aj keď on to ako chlap dusil viac v sebe. To obdobie bolo dosť zlé. Aj to, čo nasledovalo. Naviazali sa nám na to ďalšie problémy. Už viem, že veta, že vždy môže byť horšie, je pravdivá. Prečo sme však prišli o bábätko, dodnes nevieme. Pitvou sa na nič neprišlo. Myslím, že transplantácia tým dôvodom nebola, som teraz stopercentne zdravý človek.

Čo ti vtedy pomáhalo?
Neprestala som veriť ani len na sekundu. Od mája roku 2009, kedy sme o malé prišli, sa začalo všetko neuveriteľne sypať. Dostávali sme sa stále nižšie a nižšie snáď vo všetkých smeroch našich životov. Bol to veľmi bolestný čas. V tom období som nemala absolútne NIČ. Bola som na dne. Doslova som netrpezlivo očakávala deň, kedy sa odrazím od dna. A pozri sa na mňa dnes, asi ti je jasné, že ten deň prišiel. Opäť sa ten boj oplatil.

Dnes čakáš dvojčatá, v januári, budeš mamkou dvoch chlapcov. Berieš to ako víťazstvo nad chorobou, nad osudom, nad tým všetkým zlým, čo ťa stretlo?
Beriem to, ako NIKDY NIKDY NIKDY NEHOVOR, ŽE TO NEJDE!!! Vidíš, že si aj spievam! Aby som ti to vysvetlila, toto je pesnička, ktorá hrala, keď sme išli domov z Brna, keď mi povedali, že ma čaká doživotná dialýza.
„Je ako sieť, čo ťa omotáva na doživotie….“ Vtedy som chcela všetkých členov z kapely Divoký Bill objať za to, že túto pesničku nahrali, dala mi obrovskú silu.
Osud by som do toho veľmi neplietla, som zástancom toho názoru, že si ho určuje sami. U kartárky ma určite nestretneš. Je to pre mňa ďalší dôkaz toho, že rozhodnutie o svojom živote musíš urobiť len ty sama. Nikto iný. TY. Keď potom dosiahneš cieľ, je to nádherný a víťazný pocit. A ešte ťa to ako človeka veľmi posilní.

Na čo sa teraz najviac tešíš?
Na svojich chlapcov predsa! Mám ešte pár cieľov, ktoré chcem dosiahnuť, ale tie nie sú ani zďaleka tak dôležité ako tie dve lásky, ktorým bude najskôr patriť celý náš svet. S nimi sa teším na každý deň, čo príde.

Viem, že ľudia prežívajú ďaleko dramatickejšie životné príbehy, tiež si veľmi dobre uvedomujem, že mi zatiaľ všetko v živote nakoniec vyšlo a byť to tak rozhodne nemuselo. Napríklad je to práve tým, že som sa nevzdala, a keď nevyšla jedna cesta, skúsila som druhú, tretiu…
Nevzdávajte nič, pokiaľ nevyčerpáte všetky možnosti. A aj keď ich vyčerpáte, verte ďalej. Nikto nemá právo vám brať nádej.

Na Babywebe tiež nájdete:

Viacnásobné tehotenstvá
Test: Dvojičky a trojičky
Moje tehotenstvo je zázrak