Od mamy ani na krok!
Iste to mnohí dobre poznáte. Drobček, najčastejšie vo veku medzi prvým a tretím rokom, sa neustále drží mamy, všetko chce robiť iba s ňou a ak sa mu matka stratí z dohľadu čo i len na chvíľku, dieťa sa rozplače a začne ju hľadať. Čo teda robiť?
Zdroj: archiv redakcePredovšetkým je dobré snažiť sa vštepiť do dieťaťa istotu, že mama sa nestratila, že sa vráti. Že o mamičku, svoj bezpečný a oporný bod, nepríde. Zároveň je dôležité pomaly (ak to matka neurobila už skôr v dojčenskom veku) dieťa zvykať a psychicky otužovať tým, že mama sa bude na kratší a potom i na dlhší čas vzďaľovať.
Byť spolu
Najprv (ak by dieťa mala strážiť napr. babička) je dobré byť spolu všetci traja. Dieťa tak vidí a vníma, že i ďalšia osoba – babička – patrí do jeho života, že táto osoba sa dokáže s mamou baviť, smiať sa, že majú k sebe blízko.
Na základe tejto istoty a tiež napodobňovania si dieťa zvyká. Spočiatku je dobré dieťatko opúšťať na krátky čas. Ísť na chvíľu na nákup, prejsť sa… A skúšať, ako bude reagovať.
Na Babywebe tiež nájdete:
Starí rodičia – pomoc alebo komplikácia?
Nástrahy vzťahu medzi matkou a synom
Nákazlivá istota
Aj ten, kto dieťa stráži, sa má byť vo svojom správaní istý. Istota sa potom prenáša aj na deťa. Strážiaca osoba by mala rodičov pravdivo informovať, ako sa dieťa počas neprítomnosti matky správalo, či plakalo a podobne.
Manipulácia
Mnohokrát deti pred matkou plačú a nariekajú, ale len čo sa vzdiali, skoro sa upokoja. Odlúčenie od matky teda pre ne nie je traumatizujúce.
Malý vykorisťovateľ
Dôležité je, aby strážiaca osoba zaujala správny postoj vo chvíli, keď sa rodič vráti. Deti sa môžu zachovať rôzne. Niektoré sú „úplne normálne“. Pokračujú v tom, čo robili s rodičnmi pred ich odchodom. Hrajú sa spolu, smejú, jedia… Sú však aj deti, ktoré akoby vykorisťujú rodičov, že si dovolili odísť.
Tu musí zasiahnuť strážiaca osoba a nenechať sa dieťaťom zlákať k tomu, že ona je „obľúbenejšia“ než rodič. Ona má ukázať, že na rodiča sa tešila, privítať ho…
Zostanem s tebou
Rovnako sa môže stať, že dieťa sa nechce od rodiča vzdialiť. Viac než kedykoľvek predtým ho po návrate sleduje, kam ide, čo robí, či si neoblieka kabát bez toho, aby obliekal aj dieťa. Rodič má svojou pokojnou prítomnosťou dieťa uistiť, že už je doma a nikam nepôjde.
Je však potrebné dieťa pomaly „otužovať“, zvykať ho na samostatnosť, upravovať jeho závislosť od rodiča. Vo väčšine prípadov z pokojného správania rodiča načerpá pokoj aj dieťa.
