Odlúčenie a emočné prejavy dieťaťa

Keď je dieťa odlúčené od svojej najbližšej osoby na dlhší čas, mení sa spôsob, ako sa s touto preň veľmi vážnou situáciou vyrovnáva:

• Najprv dieťa protestuje. Kričí, plače, volá „mami“ a čaká, že mamička príde ako inokedy, keď ju volá dosť dlho.

• Potom začne byť dieťa zúfalé. Keď mamička neprichádza, začne dieťa strácať nádej a prestane kričať. Odvráti sa od okolia a skľúčené sa stiahne do seba. Odmieta kontakt s inými ľuďmi (ustupuje, odstrkuje ich), odmieta hračky… Typickým prejavom je hlava zaborená do vankúša.

• Nakoniec sa dieťa od matky odpúta. Postupne potlačí svoje city k nej a otvorí sa starostlivosti iného dospelého, ktorý mu nahrádza materskú starostlivosť.

Keď sa však dlho neobjaví nikto, kto by sa správal matersky, bude mať dieťa sklon stratiť vzťah k ľuďom vôbec a skôr sa citovo pripútať k veciam, k stabilným objektom.

Fáza protestu, zúfalstva a odpútania môže byť u každého dieťaťa rôzne dlhá. Závisí to od jeho temperamentu a situácie. Dve rovnako vychovávané a milované deti sa nemusia správať rovnako.

Strach zo straty

Tieto reakcie dieťaťa sú prejavom jeho zdravého citového vzťahu k matke. Je chyba vykladať ich ako hystériu alebo rozmaznanosť. Dieťa sa prirodzene bojí straty toho najcennejšieho, čo má. Ak podobná reakcia chýba, je to, naopak, skôr podozrivé. Môže to byť spôsobené tým, že dieťa je už z predchádzajúcich podobných situácií poučené, otužené, no aj emočne poškodené.

Na Babywebe tiež nájdete:

• Vieme hovoriť s vlastným dieťaťom?
• Prečo sa batoľatá hnevajú?
• Aj trest má svoje pravidlá

Zvedavosť

Dieťa stráca nádej vtedy, keď je od matky odlúčené nedobrovoľne, keď nie je pánom situácie (hlavne, ak je odvedené alebo odnesené cudzou osobou). Iný prípad je, keď dieťa odchádza od matky skúmať svet z vlastného rozhodnutia. Prežíva tiež silné emócie, ale tie bývajú pozitívnejšie. Dieťa je väčšinou rozradostené alebo viac-menej príjemne prekvapené z rôznych vecí, ktoré vďaka svojej vlastnej aktivite a zvedavosti objaví.

Keď sa dieťa ocitne dlhší čas bez matky:

• Náhradná starostlivosť (napr. sestra v nemocnici) musí byť hlavne trpezlivá a ak je to možné, po celý čas jediná (alebo jeden hlavný).

• Nemá cenu dieťa čičíkať časovými pojmami, lebo im nerozumie (mamička príde skoro, zajtra…).

• V nemocnici môžu rodičia dieťa podľa zákona navštevovať kedykoľvek, takže by im to malo byť umožnené aj prakticky.

• Námietky lekárov, že dieťa sa vždy po odchode rodičov zbytočne rozruší, nie sú opodstatnené. Aj keď môžu dieťa unavovať, sú dôkazom, že dieťa má k matke zdravý vzťah, o ktorý sa prirodzene bojí. Iné správanie by bolo prejavom nezdravého odcudzenia.

• Dieťaťu by mala byť umožnená hra. Pri hre sa dieťa odreaguje, znovu prežije bolestnú situáciu a zapojí ju tvorivo do svojej životnej skúsenosti. Vďaka symbolickej hre môže dieťa získať užitočný pocit, že je pánom situácie (hoci v skutočnosti nie je), že ovláda skutočnosť. Keď sa s ním hrá iný dospelý, je to pomoc dvojnásobná. Dieťa môže pichať bábike injekcie, ukladať ju do postieľky, merať jej teplotu, kŕmiť ju…

Ak odlúčenie dieťaťa od rodiny trvá dlhší čas a zárovň nie je zaistená individuálna starostlivosť, môže to byť nebezpečné pre neskorší vývoj jeho osobnosti. Dieťa môže reagovať tak, že sa začne správať ako bábätko – „zabudne“ mnohé, čo vie: začne sa napríklad pocikávať alebo nebude chcieť samostatne jesť. Pri chorobe sa môže tento citovo zlý stav prejaviť aj tým, že sa bude horšie uzdravovať.