Pomoooc! Som prvorodička
VÁŠ PRÍBEH. Začiatok býva vždy ťažký. Je to otrepaná fráza, ale je to tak. V momente, keď sa stanete matkou, zrazu neviete, kam z konopí, pritrafí sa neočakávaná situácia.
Zdroj: archiv redakceVáš potomok nechce papať. Po dlhom zápolení však dieťatko inštinktívne pochopí, že to tak má byť a začne si plnými dúškami vychutnávať mliečko. A vy si myslíte, že ste za vodou a vo svojich prvotných materských starostiach – lebo úprimne, o nejakých radostiach z nočného kmitania okolo hladoša nemôže byť ani reči – sa postupne „preplavujete“ k ďalším „stupňom“ rodičovstva. Omyl! Stále ste totiž na začiatku.
V pôrodnici
Prvé skúsenosti zo zaslúžilého materstva som, ako inak, nadobudla v pôrodnici. Jasné, že moje nesmelé kroky do nemocnice sprevádzali pochopiteľné obavy prvorodičky. Pôrod však prebehol hladko a na svet som priviedla dcérku Ivetku. Pomaly som si začala zvykať na novú životnú úlohu a po povinnom pobyte v pôrodnici som sa tešila domov. Radosť každým dňom narastala, pretože neochota podaktorých členov nemocničného personálu rozhodne na psychike čerstvej mamičky nepridávala. Nevôľa sestričiek pomôcť mi pri starostlivosti o malú ma dovádzala do stavu zúfalstva. Navyše, tým, že sa narodila v zime, všade prefukovalo, a tak sa stalo, že mi riadne prechladla. No chápete, čo to môže s ustráchanou a bezradnou mamkou narobiť?
V takom zúboženom stave som s ňou odišla z nemocnice. Doteraz si kladiem otázku: Prečo toľká nechuť pomôcť mi a poradiť? S manželom sme leteli k našej doktorke (kontrolu novorodenca mohla vykonať aj u nás doma, ale my sme to v tej chvíli nevedeli ani neriešili). Naše slniečko sme doviedli domov deň pred Vianocami, po nich nasledoval víkend, preto sme sa chceli poponáhľať. V čakárni bolo plno sopľavých a chrchľajúcich detí, tak sme vtrhli dnu, nech nám pani doktorka poradí, čo s tými sopliskami. Dojčiť, dojčiť, dojčiť! Prípadne vatičkou nasiaknutou nosnými kvapkami pre novorodencov vytierať okraje nošteka.
Plakala som
Začal sa náš prvý deň v kompletnom zostavení. Ja, manžel a dcérka. A zároveň sa stával čoraz hroznejším a plačlivejším. Malá plakala veľmi, lebo nemohla pre plný noštek spinkať a ani poriadne papať. Ja som plakala veľmi, lebo ma premkla beznádej a strach zo svojej neschopnosti pomôcť jej. Manžel neplakal, ale v tej chvíli jeho nervy v priamej úmernosti kriku dcéry postupne strácali na pevnosti a mal čo robiť, aby sa ako-tak držal ako chlap.
Nakoniec sme to prežili, spali sme asi dve hodiny, a trvalo asi ďalšie tri týždne, kým sa malá z toho dostala. Stále som ju dojčila, vydržala som to viac ako rok, vo viere, že materské mlieko je pre ňu ten najlepší liek.
A naozaj bol.
Lucia V.
Na Babywebe tiež nájdete:
Materstvo? To mi nikto nepovedal, že to bude už len horšie
Syndróm ideálnej matky
Som po pôrode
Prvé dni novorodenca
