Sandáliky alebo rožok?

Rodičia často chcú zo svojich ratolestí vychovať samostatné a sebavedomé bytosti. Niekedy im však nechávajú až príliš veľa kompetencií. To však pre malé deti znamená nadmernú a veľmi ťažko zvládnuteľnú záťaž. Napríklad pri rozhodovaní.

Zdroj: archiv redakce

Predstavte si nasledujúcu situáciu: V snahe ponechať dieťaťu dostatok priestoru sa matka láskyplne opýta: „Čo by si si dal na večeru?“. Drobčekov mozog je však takouto slobodou voľby zahltený. Ani predškolák ešte nerozumie tomu, čo všetko je možné považovať za večeru, v akom množstve to má byť a čo si z toho všetkého vybrať. Sedí a mlčí.

„Niečo jesť musíš…“ v matkinom hlase sa objavuje nenápadný tón netrpezlivosti, no decká majú obzvlášť citlivé senzory. Panika sa stupňuje, dieťa bezradne otvára chladničku.

Čo je to večera?

„Chladnička nie je televízor, tak už sa rozhodni a niečo si vyber!“ stupňuje matka tlak. Malému sa chveje brada a do očí sa mu derú slzy. Bezmocnosť ho ovládla, víťazia emócie. Naplno sa však rozplače až vo chvíli, keď mu matka niečo náhodne vyberie a on skúsi povedať, že to nechce (a to len preto, že v skutočnosti nevie, čo chce). Mama zúri, dieťa plače.

Ja chcem!

Je ťažké nájsť hranicu, kedy dieťaťu ponechať priestor na vlastné manévrovanie a kedy dať jasnú stopku, rozhodnúť zaň a tým ho zbaviť bremena zodpovednosti. V tom veľkom a cudzom svete sa však drobci nemôžu rozhodovať kompetentne, pretože na to jednoducho nemajú výbavu. Podobné scény sa tak môžu opakovať niekoľkokrát za deň, napríklad pri obliekaní.

„Dám si do škôlky sandále.“

„Ale, miláčik, je zima, december, nemôžeš ísť v sandáloch.“

„Ale ja chcem!“

„Sandáliky si skutočne nemôžeš obuť, bolo by ti zima na nohy, veď si poď vyskúšať postaviť sa v ponožkách na balkón. Vidíš, aká je zima. Tak, šikovný. Musíš si obuť zimné topánočky. Ale zvyšok oblečenia si môžeš vybrať sám.“

Mikina či mikina?

Výsledok je úplne rovnaký. Dieťa si vyťahuje troje pančušiek, jedny menčestráky, dvoje tepláčiky. Ešte sa ani nedostalo k vrchným dielom oblečenia, a už je zahltené a bezmocné. Našťastie sú tu oteckovia, ktorí majú všeobecne menej trpezlivosti, chcú problémy riešiť rýchlo a nie o nich diskutovať. Tí prudší jednoducho určia jednu vec, či už na večeru, alebo na oblečenie. „Toto si dáš a basta!“, tí osvietenejší ponechajú slobodnú voľbu, ale patrične osekajú možnosti.

„Dal by si si na večeru rožok s maslom alebo kašu?“ Prípadne: „Oblečieš si mikinu s krtkom alebo so Spidermanom?“ Dieťa má tak pocit, že si môže samo určiť, čo sa mu zapáči, pritom však nie je preťažené nadmernými požiadavkami.

A teraz ešte získať trochu priestoru pre seba. Ako to len urobiť? „Miláčik, mám ísť na pivo hneď alebo až o päť minút?“ No, radšej to neskúšajte. V dospeláckom svete by to niekto mohol označiť za nevhodnú manipuláciu.

Dieťa prichádza na svet ako Marťan a hľadá ľudský kontakt. Predovšetkým v náručí matky chce cítiť, že je prijaté ako človek.