Starou mamou som často a rada
Keď za mnou pred šiestimi rokmi prišla dcéra s veľkým a milým prekvapením – no ako pre koho – že je tehotná a sa bude vydávať, myslela som, že je to zlý sen. Vadil mi jej nízky vek, mala len dvadsaťjeden rokov, v ktorom sa rozhodla byť matkou a zo mňa chcela urobiť babku. Mala som 42 rokov.
Zdroj: archiv redakcePostupom času som sa na vnúča začala tešiť. Jeho príchod na svet som prežila spoločne s dcérou, dokonca na pôrodnej sále.
Narodila sa malá Amália a jej štart na tomto svete nebol až tak jednoduchý. Túžila som byť Amálke stále nablízku – pri opatrovaní, vození, prebaľovaní, jednoducho pri všetkom, čo s ňou súviselo. Ako malé bábätko som ju, podľa môjho vkusu, málo opatrovala.
Dievčatko, túžim po tebe
Túžila som s ňou byť častejšie. Chcela som všetko zvládať perfektne a nie vždy sa darilo. Ako Amálka rástla, opatrovala som ju častejšie a v pohode som zvládala všetko potrebné. Starať sa o jedno dieťa mi bolo blízke, sama mám len jednu dcéru. Snáď práve preto sa moja dcéra rozhodla mať hneď o dva roky na to ďalšie bábätko. Amálke zadovážili ešte bračeka Tonka. Aj jeho som privítala v pôrodnici na svet, otecko bol v tom čase opäť v zahraničí.
Moja túžba sa naplnila
Zaobstarala mi tak dve malé deti na opatrovanie, najskôr len cez víkendy, neskôr som ich pri sebe mala celý týždeň, keď dcéra pomáhala manželovi s rozjazdom firmy. Moja túžba po opatrovaní sa naplnila.
Dcéra s manželom spustili chod reštaurácie a zať sa ešte cez zimu ďalej venoval profesionálnemu športu v zahraničí. Dcéra aj naďalej ostáva často s deťmi sama a mne začínajú v zime opatrovacie žatvy.
Všetkého veľa škodí
Keď boli obe deti malé, Tonko mal iba niekoľko mesiacov, bolo opatrovanie náročnou službou, a to vo dne i v noci. Prácu som v tej dobe nemala, to bolo jediné šťastie, ale nie moje. Fungovala som na 150 percent.
Deti milujem, ale všetkého veľa škodí. Bola som vyčerpaná a unavená. Takéto časté opatrovanie a ešte k tomu malých vnúčat, začínalo byť dobrovoľne povinné a to sa mi nepáčilo.
Nemala som chvíľku na oddych. Náročné bolo hlavne časté nočné vstávanie. Najhoršie som však zvládala detské choroby, keď prišla teplota, kašeľ, boľavé ušká. To som si potom priala, aby už zase hnevali a vystrájali, ale aby boli zdraví. Strach o nich bol veľký a moja bujná fantázia plodila rôzne kombinované choroby, čo som kedysi ako matka neriešila.
Chýbajú mi
Ako deti rástli, bolo opatrovanie lepšie a pre mňa príjemnejšie, už sme napríklad vstávali iba jedenkrát za noc. Kruté ale ostávali rána, kedy sa draci, tak im s manželom dôverne hovoríme, po prebdenej noci prebudili o piatej ráno úplne vyspatí. A kolotoč začal nanovo.
Dnes už si vnúčatká užívame každý víkend na jednu noc a radujeme sa s nimi. Niekedy sa už nemôžeme dočkať, až bude piatok alebo sobota a draci sa k nám nasťahujú. Amálka má 5,5 roka a Tonko 3,3.
Keby som ich cez víkend neopatrovala aspoň jednu noc, bola by som nesvoja. Naozaj mi chýbajú a myslím si, že je to vzájomné.
Deťom vždy pripravíme nejaký program, pretože ako sa hovorí, kto sa hrá, nehnevá.
Dcéra si tiež veľmi rada od nich odpočinie, pretože starosť o reštauráciu a výchova detí jej dá pekne zabrať. Deti nadovšetko miluje a má môj obdiv, ako skvelo sa o nich dokáže postarať, aj keď sa stala matkou tak mladá. V jej prítomnosti sú však nedisciplinované a divoké.
Nerozmaznávame
Hovorí sa, že babky a dedkovia rozmaznávajú, ale trúfam si povedať, že u nás to tak nie je. S manželom sme obidvaja na vnúčence prísni a dôslední, ale to neznamená, že ich nemilujeme. Kázeň u nás im nie je na škodu a počúvajú viac, ako keď sú so svojimi rodičmi.
Niekedy sa na nás hnevajú, že nie je po ich vôli, a vyhrážajú sa, že už k nám nepôjdu, ale nakoniec sa všetko na dobré obráti, a vždy sa k babke a dedkovi obidvaja tešia.
Na Babywebe nájdete aj iné zaujímavé príbehy:
Som Evička po prababičke
Kvôli svokre nechcem sláviť Vianoce
Priateľova manželka nás chce ošklbať
