Táňa a Tobi (7): Nádej a malý-veľký zázrak

Každý má svoje poslanie

Koľko sĺz, bolestí a trápenia sme spolu prežili, no všetko to ďaleko prevyšuje množstvo šťastia, radostí a lásky, ktorou nás náš malý zázrak denno-denne obdarúva. Neustále nám dokazuje svojou húževnatosťou a chuťou bojovať, aké je jeho poslanie tu na zemi, medzi nami, pri svojej rodine, ktorú si on sám vybral dávno predtým, ako na tento svet prišiel.

Každé dieťa si totiž svoju rodinu vyberá dávno pred narodením – ešte v čase, keď jeho duša prebýva v nebi. Pozná vaše silné aj slabé stránky a dokonca vie, že možno nebudete tou najlepšou mamou alebo otcom, ale aj tak si vybralo vás.

Má svoju cestu životom vopred rozplánovanú a donúti nás urobiť všetko, aby ten plán splnilo.

Môj chlapček mal prísť na tento svet o niečo skôr, lebo jeho cesta životom mala zahrnúť aj túto ťažkú skúšku. Hocičo by sme urobili, aj tak by sme nepredišli jeho skoršiemu narodeniu, lebo on to musel zvládnuť. V tak malom telíčku sa skrýva neskutočné množstvo sily a energie.
Jeho pohľad, dotyk, úsmev rozžiari každučký sivý deň zvonkohrou farieb, zatieni každú pochmúrnu myšlienku, keď človek s tvárou v dlaniach a slzami v očiach chce zakričať na plné hrdlo „už nevládzem, prečo ja, prečo my…?“

Práve preto…stačí jeden pohľad do tých krásne detsky úprimných očí, aby práve ten istý zúfalý človek pochopil … všetko sa deje pre niečo, všetko je tak, ako má byť … každý z nás má na tomto svete svoje poslanie.

Príbeh, dar a zrkadlo

Poznám jeden príbeh-podobenstvo, s ktorým sa chcem s vami podeliť. Nám maminám detičiek inak obdarených vháňa v prvom momente slzy do očí, no v druhom momente začíname chápať krásu slov a plný význam….pri pohľade na našich bojovníkov nás napĺňajú nekonečným pocitom šťastia a vďaky za tento dar.

„Premýšľali ste niekedy, ako sa vyberajú matky pre postihnuté deti? Predstavte si, ako Boh poúča anjelov, ktorí to zapisujú do obrovskej knihy. Potom anjelovi nadiktuje jedno meno a usmeje sa.
Tejto dáme postihnuté dieťa.
Anjel je zvedavý: Bože, prečo práve tejto? Je taká šťastná. Práve preto, odpovedá Boh s úsmevom.
Mohol by som dať postihnuté dieťa žene, ktorá nevie, čo je radosť? Bola by to ukrutnosť.
A je trpezlivá? pýta sa anjel.
Nechcem, aby bola veľmi trpezlivá, ináč by sa utopila v mori ľútosti a bolesti. Keď prekoná šok a roztrpčenie, určite to zvládne.
Pane, myslím, že tá žena v teba neverí.
Boh sa usmeje. Na tom nezáleží, Môžem to zariadiť. Je dokonalá. Má správnu dávku egoizmu.
Anjelovi sa zarazil dych. Egoizmus? Je egoizmus vari cnosť?
Boh prikývol: Ak sa nebude vedieť občas od syna odlúčiť, neprežije. Áno, je to žena, ktorej požehnám nie celkom dokonalé dieťa. Ešte to nevie, ale budú jej závidieť. Nikdy nebude považovať krok za čosi obyčajné. Keď jej dieťa povie prvýkrát mama, bude svedkom zázraku a bude si to uvedomovať. Keď bude svojmu slepému dieťaťu opisovať strom alebo západ slnka, uvidí ho, ako málokto vie vidieť moje stvorenie. Dám jej jasne vidieť veci, ktoré vidím ja – ľahostajnosť, krutosť, zaujatosť – a dám jej silu, aby sa nad tým povzniesla. Nikdy nebude sama. Budem pri nej každý deň, každú minútu po celý jej život, lebo bude vykonávať moju prácu tak neomylne, ako keby som bol pri nej.
A kto bude svätým patrónom? spýta sa anjel na pol úst so zdvihnutým perom.
Boh sa usmial. Bude na to stačiť zrkadlo.“

Čítajte aj:

• Neriešim, či budem mať postihnuté dieťa
• Aká som matka?

Sľub: Nevzdáme to. Nikdy

Presne takto pred rokom môj chlapček zvádzal ako týždňové vrabčiatko vážiace sotva 900 gramov svoj už druhý boj o miesto na tomto svete – bojoval s rozsiahlym krvácaním do mozgu.

Bezradne som stála pri jeho dočasnom domčeku , jeho drobné telíčko bolo popretkávané množstvom hadičiek, dýchal za neho prístroj, pamätám, ako sa veľmi snažil otvoriť očká a žmurknúť na maminku, aby mi dodal odvahu a vieru, že sa nevzdáva.

Vtedy som sebe a Tobíkovi sľúbila, že tento boj zvládneme, že vyhráme a nepustíme sa šance byť spolu. Patríme predsa k sebe, sme súčasťou jeden druhého a inak to ani nemôže byť.

Inú myšlienku som si nesmela pripustiť – kvôli sebe, kvôli malému. Veď čo mama sľúbi, to sa aj splní, mamičky predsa neklamú.

Malý, veľký zázrak

Bolo to veľmi ťažké obdobie plné strachu, ale zvládli sme to a vyhrali… Prednedávnom som si sľúbila, že pri prvej sviečke bude Tobík sedieť.

Hoci som od tejto myšlienky pomaly po pobyte v ADELI začala upúšťať a vravela som si, že nesmiem byť až tak náročná a netrpezlivá, v mojom srdci neustále tlela nádej. Nádej, že to spolu dokážeme.

Teraz vám všetkým môžeme spokojne „vyraziť dych“ :). Tobiasko dva dni pred oslavou, čiže v deň, keď som mu začala piecť korpusy na tortu, pri cvičení konečne pochopil, že o rúčky sa treba opierať a nie lietať.

Od toho momentu Tobik v sede akoby zázrakom automaticky položí rúčky pred seba na dlážku a šťastne sa obzerá okolo seba.
Dokázali sme to, som nesmierne hrdá na môjho chlapčeka. Viem, že spolu dokážeme čokoľvek, verím tomu, že raz spolu aj vykročíme a môj hrdina pocíti pod nôžkami orosenú zem, pokosenú trávu, pocit chladných kameňov či pretekajúci piesok medzi prštekmi.

Dokážeme spolu aj nemožné, postavili sme sa zoči voči diagnózam, prognózam a záverom a nevzdáme sa, nádej umiera posledná. Pokiaľ si človek v srdci pestuje nádej a vieru má šancu dosiahnuť svoj cieľ.

Prečítaj si o Tobiho pobyte v ADELI:

• Táňa a Tobi (6): Náš darček pri prvej sviečke? Držanie hlavičky

Nádej v srdci!

Preto milí rodičia NAŠÍCH detí, nachvíľku sa zastavte, zabudnite na bolesť v srdci, otázky či slzy, pohlaďte svoje detičky po vláskoch a pozrite do tých priezračných úprimných očí.
Vedzte, že práve toto dieťa sa malo narodiť práve vám. Milujte ho, dajte mu všetku lásku a verte, pretože viera je nádej a nádej robí z nemožného možné.

Anjel nádeje nemôže vyliečiť z choroby, nemôže zastaviť vojnu a ani zachrániť, ale je naším majákom, podporuje nás, dodáva odvahu, dokáže nás nasmerovať na tú správnu cestu. Pomáha nám udržať svetielko nádeje na ceste životom a s nádejou v srdci dokážeme toho veľa….

Moje poklady